Keramika, krásne, tvárne a mnohotvárne médium, svoju históriu po boku človeka píše od neolitu… po boku Gabriely Luptákovej od polovice 60. rokov. Výstava keramickej plastiky síce sprevádza autorkine životné jubileum, nie je však klasickou retrospektívou. Skôr cestou späť po vlastných stopách do minulosti. Zastúpené sú práce posledné a svojím spôsobom i prvé. Geneticky – jednej autorskej výbavy, ale rôzneho pôvodu. Najrannejšie Gabriela realizovala ešte počas štúdia na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe, neskoršie v rámci svojho pedagogického pôsobenia na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, ďalšie vo vlastnej peci na Devíne. Najviac vytvorila na mnohých sympóziách s rôznym keramickým materiálom a spôsobom pálenia. Konfrontácia vlastných postupov s novými podmienkami, neprečítanou pecou či materiálom – od hliny na nízke pálenie po šamot a porcelán- sú pre ňu stále tvorivou výzvou i technologickým dobrodružstvom .

Gabrielina tvorba je čistým sebavyjadrením, bez akejkoľvek špekulatívnosti. Má osobito osobný charakter, jasné kontúry , výrazný rukopis. A prirodzene samozrejmé relácie k pražskému kultúrnemu prostrediu, v ktorom žila, ktorého hodnoty vnímala a snímala do pamäti. Skôr ako niečo konkrétne, je zjavná atmosféra, povznášajúci humor a rodný prízvuk v imaginácii, v poeticko-surreálnom ladení, v novotvaroch s prvkami absurdnosti a svojskej spiritualite diel.

Gabrieline témy sú ženského rodu, obsahu i vzhľadu. Zastreté, tajomné, vyvolávajúce otázky, hľadajúce odpovede, ponúkajúce zamyslenie. Ani “putičkové“, ani feministické, ale pocitové, rozhľadené, analyzujúce, konštatujúce. Jemne osvetľujúce frekventovanú problematiku z novej strany.

Sympoziálny spôsob práce, popri drobných úžitkovo-objektových predmetoch v porceláne, vytvoril ideálny priestor pre sochársku tvorbu. Gabriela sochy i relatívne väčších rozmerov stavia z hliny, najlepšie potom pálenej na čo najvyššiu teplotu. Tvar modeluje, buduje a lepí z plátov v charakteristicky dvojdomom spojení ženského torza s architektonickým prvkom. V kontraste medzi vonkajším plášťom a vnútornou stavbou, vo formálnej a emocionálnej kontradikcii v jednom celku, v jednej duši. Vo výsledku sa vďaka špecifickej obraznosti, priehľadom, ovládnutí svetla a priestoru objavujú i nové, nečakane scénické kvality Gabrielinej plastiky. Aktuálne na scéne Galérie Statua.

Xénia Lettrichová