Galéria Statua | Štefan Prokop / 2012
15930
page,page-id-15930,page-template-default,ajax_fade,page_not_loaded,,vertical_menu_enabled,qode-title-hidden,side_area_uncovered_from_content,qode-theme-ver-7.2,wpb-js-composer js-comp-ver-4.5.1,vc_responsive

Štefan Prokop

V TOMTO ČASE

Vernisáž: v utorok 13. 11. 2012 o 17.00 hod.



Štefan sa vyjadril, že “tvorca obohacuje svet svojou smelosťou“. Táto téza u neho ozaj platí. Súvisí s  talentom a obdivuhodnou paritou modelárskych a kresliarskych kvalít. Nemusel sa zastavovať a hľadať. V tvorbe bol suverénny, mal schopnosť výtvarne interpretovať blízke veci života a transformovať ich do výrazovo silných diel. Do odzbrojujúco otvorenej subjektivity a charakteristickej figurácie. Do osobitej polohy, v ktorej rozvíjal extrakt Kostkovej školy. Do polohy prekrývajúcej sa v pocitovo existenčných momentoch s tvorbou Poľky Aliny Szapocznikov či českých sochárok novej figurácie, predovšetkým Evy Kmentovej.

Všetci sa pod vplyvom neblahých skutočností sústredili na seba. Kým ony upierali pohľad i pozornosť do svojho vnútra, zaoberali sa vlastnou telesnosťou a sexualitou, Štefan v tej istej rovine stvárňoval svoje vnímanie a prežívanie jemu blízkych a milovaných podnetov, podnetov z najbližšieho okolia a rodinného prostredia. Formou zdôraznenej telesnosti a – ale nie len – s láskou a s úctou vyjadrenej zmyselnosti. Podobne ako spomínané sochárky cez torzo a fragmenty vypovedal o celku a výpoveď sama pri všetkej svojej vizuálnej jednoznačnosti vždy prenechávala veľký priestor interpretácii. Ani nie tak príbehom, ako pocitom a zamysleniu.

Na rozdiel od rôznych aktuálnych tendencií, inštalácií a konceptu, však Štefanovi spôsobom výpovede, pracovným postupom i materiálmi bolo jednoznačne blízke sochárstvo. V modelácii mal dve polohy a tie kombinoval. Jednu spontánnu – techniku zrkadlového modelovania reliéfu v negatíve, v ktorej išlo o okamžitý výsledok a ozvenu reality, s riadenou náhodou, bez dodatočných zásahov. Druhú využíval pri klasicky modelovaných i väčších sochárskych exhibíciách, kde povrch dohladka dorábal brúsením a tak umocňoval pocit telesnosti, hebkosti až fyzickej teploty. Ženu modeloval vždy verne, všetkými zmyslami… a kompozične či intervenciami ju posúval do nových expresívnych súvislostí.

Ozajstný umelec je v tvorbe úprimný. A tak nám Štefan ex post poodhaľuje unikátny svet svojej osobnosti. Cez dielo podnetné i pre tých, ktorí zatiaľ príležitosť vidieť a dotknúť sa jeho vecí nemali. PhDr. Ľuba Belohradská v katalógu k Bienále plastiky malého formátu z roku 2007 uviedla, že „dielo Štefana Prokopa medzičasom nadobudlo štatút jedného zo stavebných kameňov slovenského komorného sochárstva obdobia 70. a 80. rokov uplynulého storočia“. S jej hodnotením možno i „V tomto čase“ len súhlasiť.

Xénia Lettrichová

Stacks Image 308
Stacks Image 312
Stacks Image 703