Štefan Prokop
V TOMTO ČASE
Vernisáž: v utorok 13. 11. 2012 o 17.00 hod.
Štefan sa vyjadril, že “tvorca obohacuje svet svojou smelosťou“. Táto téza u neho ozaj platí. Súvisí s talentom a obdivuhodnou paritou modelárskych a kresliarskych kvalít. Nemusel sa zastavovať a hľadať. V tvorbe bol suverénny, mal schopnosť výtvarne interpretovať blízke veci života a transformovať ich do výrazovo silných diel. Do odzbrojujúco otvorenej subjektivity a charakteristickej figurácie. Do osobitej polohy, v ktorej rozvíjal extrakt Kostkovej školy. Do polohy prekrývajúcej sa v pocitovo existenčných momentoch s tvorbou Poľky Aliny Szapocznikov či českých sochárok novej figurácie, predovšetkým Evy Kmentovej.
Všetci sa pod vplyvom neblahých skutočností sústredili na seba. Kým ony upierali pohľad i pozornosť do svojho vnútra, zaoberali sa vlastnou telesnosťou a sexualitou, Štefan v tej istej rovine stvárňoval svoje vnímanie a prežívanie jemu blízkych a milovaných podnetov, podnetov z najbližšieho okolia a rodinného prostredia. Formou zdôraznenej telesnosti a – ale nie len – s láskou a s úctou vyjadrenej zmyselnosti. Podobne ako spomínané sochárky cez torzo a fragmenty vypovedal o celku a výpoveď sama pri všetkej svojej vizuálnej jednoznačnosti vždy prenechávala veľký priestor interpretácii. Ani nie tak príbehom, ako pocitom a zamysleniu.
Na rozdiel od rôznych aktuálnych tendencií, inštalácií a konceptu, však Štefanovi spôsobom výpovede, pracovným postupom i materiálmi bolo jednoznačne blízke sochárstvo. V modelácii mal dve polohy a tie kombinoval. Jednu spontánnu – techniku zrkadlového modelovania reliéfu v negatíve, v ktorej išlo o okamžitý výsledok a ozvenu reality, s riadenou náhodou, bez dodatočných zásahov. Druhú využíval pri klasicky modelovaných i väčších sochárskych exhibíciách, kde povrch dohladka dorábal brúsením a tak umocňoval pocit telesnosti, hebkosti až fyzickej teploty. Ženu modeloval vždy verne, všetkými zmyslami… a kompozične či intervenciami ju posúval do nových expresívnych súvislostí.
Ozajstný umelec je v tvorbe úprimný. A tak nám Štefan ex post poodhaľuje unikátny svet svojej osobnosti. Cez dielo podnetné i pre tých, ktorí zatiaľ príležitosť vidieť a dotknúť sa jeho vecí nemali. PhDr. Ľuba Belohradská v katalógu k Bienále plastiky malého formátu z roku 2007 uviedla, že „dielo Štefana Prokopa medzičasom nadobudlo štatút jedného zo stavebných kameňov slovenského komorného sochárstva obdobia 70. a 80. rokov uplynulého storočia“. S jej hodnotením možno i „V tomto čase“ len súhlasiť.
Xénia Lettrichová
