Maľba Milana Rašlu je subjektívna, výsostne privátna zóna, plná príbehov, náznakov a skrytých významov. Tiché rozprávanie dovnútra, čiastočne prístupné len zasväteným. Témou je trajektória jeho života a bohatý vnútorný svet. Zaznamenáva to , čo prináša bežný deň, dialógy, pocity, kultúrne zážitky a v mnohých vrstvách prežitky rôznych druhov.
Jeho maliarsky jazyk je osobný a i vďaka tomu osobitý. S istým napätím v sebe spája protichodné znaky naratívnosti neo – figurácie a spontánnej abstrakcie informelu. K tomu sa bez poradia pridáva autorov temperament, obdivuhodné vnímanie a práca s farbou, charakteristické maliarske tvaroslovie, kde dynamickú kresebnosť a ostré uhly striedajú obliny a figuratívne znaky. Jedinečný prejav a maliarska kultúra radia Milanovu tvorbu k tomu najlepšiemu na súčasnej maliarskej scéne.
V posledných obdobiach sa stále hlasnejšie objavuje latentná a zjavná satisfakcia z využitia toho , čo má po ruke a schopnosť sa tým inšpirovať. Nabúráva sa do svojich odležaných diel, aktivizuje a aktualizuje ich podľa súčasných pocitov. Zorný uhol pohľadu i súčasné hodnotenie starších vecí a určitá miera zabúdania na vtedajšie pohnútky a inšpiračné kanály, mu dáva slobodu. Bez zdĺhavého uvažovania, s radosťou a inštinktívne prenecháva priestor prvým nápadom a novým vzťahom v starých kompozíciách.
S časovým odstupom preveruje zaznamenané, prehodnocuje a vyrovnáva sa s tvorivými i osobnými momentami, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu a sú v nej integrované . A stále častejšie prekračuje definované hranice maľby formou kompozitných a asamblážových objektov.
Reinterpretoval svoju verziu antropometrií Yves Kleina, s istým zadosťučinením vytvoril paralelu vojnového obrazu Otta Dixa a pandant Duchampovho enviromentu Étant Donnés …recykluje a reviduje sám seba, konfrontuje sa s Milanom Rašlom spred x rokov a keďže sa našťastie neberie príliš vážne, môžu vznikať ďalšie a ďalšie – ako vraví – svieže dielka a drobnosti majstrov.
