Rasťo Trizma
Malé biele
Vernisáž: vo štvrtok 16.05. 2013 o 18.00 hod.
Foto © Martin Lettrich
V interpretácii si zachováva mužský nadhľad, problém nerozoberá do detailov, zameriava sa na jeho podstatu, základný rys či charakteristiku. Mení pri tom ohniskovú vzdialenosť, postupuje od globálneho pohľadu na súčasný stav civilizácie, cez vzájomné vzťahy až k situáciám, v ktorých sa ocitá jedinec. Všíma si ako prostredie ľudí paušalizuje, vytráca sa individualita, vládne ľahostajnosť k významu a hodnote človeka, ktorý sa dostáva na úroveň anonymného elementu a pracovnej sily. Nikoho nezaujíma kvalita a forma života, ani otázka ako a kam ďalej. Paralelne sa prehlbuje nielen kríza medziľudských vzťahov, ale aj vzťahov dvojice, keďže každý vidí veci inak a nevedia sa navzájom dohodnúť. Zákruty ľudskej mysle a formy myslenia skúma sondami do vnútra jednotlivca, s cieľom dopracovať sa k jadru či duši.
Napriek všetkému, čo som povedala, biela výstava nie je čierna obsahom, je humanistická i kritická zároveň. Postavená na opozitách. Unifikáciou sa vyjadruje k individualite, anonymnosťou k osobným záležitostiam, jednoduchosťou k zložitosti, jednofarebnosťou k rôznorodosti a nástojčivosť obrusuje zľahčujúca irónia. Zvolil si k tomu neosobnú piktografickú figuráciu, s dohladka vybrúseným povrchom. Modul, s príslušným atribútom hovoriaci v Rasťovom znakovom jazyku o svojich schopnostiach, vlastnostiach osobitosti či situácii. Popri celkovej úspornosti je ich výraz prekvapivo silný. Na výstave ho umocňuje jednoliatosť, jednofarebnosť, jedna receptúra a v týchto súvislostiach i chrámovo pôsobiaci priestor galérie. Monodráma v jednom dejstve.
I keď socha býva v porovnaní s maľbou menej komunikatívna, vizuálny zážitok, k tomu nejasná správa o stave sveta a istá prevaha sochy nad divákom v mnohých z nás zdvihla hladinu cukru a emócií. A vraj, Malé biele.
Xénia Lettrichová
