Samostatnou kultivovane nekonvenčnou kapitolou je neprehliadnuteľná tvorba sochára Luba Mikle. Autor zámerne rezignoval na prvoplánovú čitateľnosť a páčivosť. Má inak, možno nie hneď temnejšie, ale určite tmavšie definovanú krásu. Koniec koncov vo svojej tvorbe pracuje s vrakmi áut a recykluje industriálne materiály, ktoré majú svoju chvíľu na výslní už dávno za sebou. Väčšinou sa koncentruje na ich radenie a spájanie do veľkorozmerných priestorových kompozícií, s vtipným podtextom a jemne ironickým odľahčením. Primárne, skôr ako výtvarný problém, v nich rieši možnosti pôsobenia kompozície na bezprostredné okolie.

Pri vystavených dielach pristúpil naopak – ku kompresii, k deštrukcii pôvodných objektov priemyselným lisom. Pikantné je, že nepoužil anonymný materiál či vrak auta, ale vlastné objekty, vystavené v minulom roku v Lisztovej záhrade v rámci Sochy a objekt. Dnes sa stali súčasťou toho istého podujatia už v inej, komprimovanej podobe. S podtextom sledujúcim líniu svojho vzniku – deštrukciou starého, bývalého a možno v živote nechceného vytvoriť  NOV. Nový prístup, v novej koncepcii. Premaľovávanie obrazov je bežná pracovná metóda, tu sa jedná o nekompromisné premodelovanie. Vznikli tak kompozične zaujímavé, plastické objekty, fluidných tvarov, podporených leskom a priezormi. V klasickom zmysle v oveľa sochárskejšej polohe.

Obidva spôsoby „artšrotu“, tá aditívna i kompresívna sú vo svete etablované cez pol storočia. Na Slovensku je Mikle v tomto koncepte ojedinelý a v rámci možností autorsky osobitý. Na jednej strane potláča a ignoruje klasické sochárske techniky a na druhej strane ich rešpektuje a svojím spôsobom z nich aj vychádza. Prípravu chystá veľmi precízne, v prípade kompresie však od určitého momentu necháva voľný priebeh zhode náhod. Súperí s materiálom i so svojimi predchádzajúcimi realizáciami a táto rivalita prináša výrazné objekty.

Matice majú v jeho tvorbe viac významov a sú súčasťou i väčších projektov, aj takých, o ktorých ešte len budeme počuť a kde sa bežná mierka úplne vytráca. Nič menšie, len prevŕtanie a spojenie zemských pologúľ. Tie pred galériou predstavujú zväzujúcich 9 hriechov, tak ako si ich zadefinoval autor.

Bola som zvedavá ako si jeho diela porozumejú s klenbami, kameňmi a atmosférou Galérie Statua. Neladia, ale rezonujú. Ako zvuk v rannom tichu. Lubo Mikle určite nepatrí k sochárom, pri ktorých treba hľadať slová, aby sa niečo povedalo. Dôležité je skôr nerobiť predčasné uzávery, nechať si pootvorené dvere na reakciu k nečakanej priestorovej kľučke nepredvídateľného autora.

Dnes je tu zastúpený ako inak – inak, videoprodukciou. Vyjadrí sa k pozícii súčasného sochára a  pretlmočí svoje pracovné postupy.

Xénia Lettrichová