Galéria Statua | OLEG FINTORA – DÁVID ČARSKÝ 8. 4. – 22. 4. 2016
16216
page,page-id-16216,page-template-default,ajax_fade,page_not_loaded,,vertical_menu_enabled,qode-title-hidden,side_area_uncovered_from_content,qode-theme-ver-7.2,wpb-js-composer js-comp-ver-4.5.1,vc_responsive

Oleg Fintora – Dávid Čársky

8. 4. – 22. 4. 2016

V umení, tak ako v kozme, či na zemi, záleží v nazeraní na problém na mierke a ohnisku vzdialenosti. Sú výtvarníci, ktorí celý tvorivý život spracovávajú veľké výpravné témy a iní zas, paradoxne, za výpravné témy považujú nuansy, delikátne mikro fajnovosti a sotva znateľné posuny. Tvorivé zápasy tohto druhu sa už viac ako sto rokov odohrávajú na programovo úzko vymedzenej ceste geometrickej abstrakcie, minimalizmu a názorovo spriaz­nených výtvarných smerovaní. Cieľom sú čisté, základné tvary a cestou zjednodušovanie až k holej podstate. Na druhej strane – o čo programovo univerzálnejšie, odosobnenejšie a emóciám odťažitejšie je východisko, o to – opäť paradoxne – viac osobného vkladu, charakteristického spôsobu rozmýšľania a existencie, takéto dielo svojím vznikom do seba vstrebe. Prekvapivo sa tak stáva verným, mnohorozmerným hologramom osobnosti autora. Samozrejme to platí o tých výtvarníkoch, ktorí svojím umeleckým presvedčením žijú a dýchajú.  Tak ako dnes vystavujúci autori – Oleg Fintora a Dávid Čársky. Oprostenie výrazu na kostnú dreň je v ich forme výpovedi tvorivá nevyhnutnosť.


U Olega Fintoru príležitosť prezentácie v Galérii Statua pripravila pôdu k výhybke a otvoreniu sa novým možnostiam. Doterajších päť výstav, uskutočnených vždy s ročným odstupom, dokumentuje cestu, ktorú autor prešiel. Odklon od konštruktivistických komorných objektov, detailne a perfekcionisticky vypracovaných v kvalitnom materiáli, nadobudol programový rozmer. Jeho podstatou už nie je expozícia jednotlivých diel, ale ucelená odpoveď na atmosféru, historickú stopu a architektonickú osobitosť priestoru. A Fintorova schopnosť vidieť veci v novom kontexte, pracovať s priestorom a inštalovaným objektom ako so scénou, ktorej zakaždým minimálnymi prostriedkami vpíše iný vzťah, iný významový formát. Túto línii kontinuálne rozvíja a graduje ako sériu a vždy – i s istým rizikom – tým prevetrá (ním) dovtedy neoverené formáty či úrovne. Časť expozície a materiálu opätovne používa v modifikovanej podobe a aktuálnej súvislosti, čím sériovosť prináša fluidne recyklovanú dimenziu. Postupne stupňované popieranie všetkého, čo kvalifikuje ako „vyumelkované“ a pokušenie overiť si, ako ďaleko sa dá ísť, ho priviedlo na hranicu popretia vytvárania výtvarného. V závere už nevystavuje diela, ale myšlienkové pochody. Polarizujúci scenár, stierajúci charakter a poslanie priestoru, scenár s istotou zvyšujúci neistotu diváka.


Ako je prostrediu autorskej komunity minimalizmu a geometrickej abstrakcie vlastné, aj Dávid Čársky stavia na kontinuite, nadväzovaní a rozvíjaní predchádzajúcich konceptov. Ani nie tak konkrétne, ako kohézne. Jeho vyhranený názor, opatrený ochrannou membránou, prepúšťa z filozofie i formálnej oblasti smerovania len to, čo ho oslovuje. Čo vidí ako výtvarný problém, ktorý osobným presahom, estetickým cítením a profesionálnymi skúsenosťami – môže posunúť na nové miesto a prerámovať zaužívanú schému. Tvorbu chápe ako riešenie problému a riešenie ako problém tvorby.

Posun sa u Dávida Čarského charakteristicky a dlhodobo odohráva sotva znateľným pohybom na malom pôdoryse, vymedzenom formátom obrazu, jeho plochou –povrchom a úzkou farebnou škálou. Rozvážne, premyslene, systematickou analýzou postupu – čo je architektúra jeho prístupu – si buduje vecnú stručnosť. Akokoľvek si je na prvý pohľad všetko podobné, je za tým vidieť postup a vývoj.

V aktuálnej tvorbe Dávid Čársky dospel do (medzi)priestoru, v ktorom nepatrne zbližuje hranice medzi obrazom a reliéfnym objektom, prepája obidve paralelné roviny do jedného kompaktného celku špecifických maliarskych i priestorových  kvalít. Opúšťa až rothkovsky poňatú hranicu medzi dvomi farebnými poľami v prospech exaktne delenej plochy podkladu, polia od seba separujúcej. Farebnosť kopíruje vybranú škálu prírody , je kľudná, hĺbavá, statická „redukovaná najmä na odtiene zelenej, hnedej, sivej a na ich početné kombinácie. Tvoria ju vrstvy, nie však maliarsky kreovaného monochrómu prelínaním dvoch či viacerých farieb, ale sochárskou spachtlou nanášanej matérie identickej farebnej kvality.

Práve v úvodzovkách jednofarebnosť zvýrazňuje druhú zložku obrazu – objektu –priestorovosť, kompozičné vzťahy a pomer medzi plochami. Pričom tak ako vizuálna stránka kompozície, je dôležitý vzťah a vyváženosť resp. nevyváženosť menších plôch k väčšej.

Dávidove diela sú svetom ticha a meditácie, kľudného sústredenia sa na tvorbu. Luxus , ktorý si dopriava iba v letných mesiacoch, vo vyprázdnenom školskom ateliéri.

Oleg Fintora i Dávid Čársky vytvorili svojou tvorbou a inštaláciou zaujímavý protipól dekoratívnosti i histórii výstavného priestoru Galérie Statua. Dve rôzne autorské podoby minimalizmu s rozdielnym ohniskom vzdialenosti. Fintorova si vyžaduje nadhľad – nielen optický a Čárskeho vnímanie zblízka, možno i hapticky.

Xénia Lettrichová


Inštalácia



Vernisáž