Jan Exnar – Martin Lettrich
26. 5. – 27. 6.
Pohnútok k dnešnej výstave Jana Exnara a Martina Lettricha bolo viac – životné jubileum oboch autorov, 40 rokov od absolvovania VŠUP v Prahe a s tým zákonite aj istá forma bilancie. Nakoniec s úplnou samozrejmosťou prevážilo uvedomenie si prítomnosti, hodnôt ako partnerstvo, kamarátstvo a rýchlo ubiehajúci čas. Aby sme času aspoň na chvíľu vnútili naše pravidlá a len tak sa tešili zo vzájomných stretnutí, milí priatelia, pozvali sme Vás a nášho hosťa, sochára Jana Exnara, významného českého sklárskeho výtvarníka, kamaráta, Martinovho spolužiaka a spolubývajúceho na internáte.
Život Jana Exnara je spojený so sklom. Narodil sa a žije v sklárskom kraji, študoval na Strednej odbornej škole sklárskej v Železnom Brode a v roku 1976 absolvoval v ateliéri skla u prof. Stanislava Libenského. Pracuje v inšpiratívnom ateliéri v Havlíčkovom Brode a vystavuje – ako to už u sklárov býva – hlavne v zahraničí. Jeho sklenená plastika s názvom Rieky, tečie v interiéri novej budovy Slovenského národného divadla.
Súčasťou Exnarovho tvorivého a realizačného procesu sklenených plastík je kresba a hlavne maľba, v ktorej uvažuje o forme interpretácie námetu, o svetle, hmote a farebných reláciách. Prístup k sklu cez maľbu je v jeho dielach ako autorský podpis. Presnejšie cez olejomaľbu, teda žiadny rýchly proces, či vedľajší produkt, ale v svojbytnej a pomerne voľnej polohe doklad nielen tichého a hlbokého zaujatia témou, ale i výraz úcty k materiálovo remeselnému základu výtvarného umenia.
Exnara zaujíma svet okolo nás v širokom spektre – vesmír, ročné obdobia, more, nálada a stav duše, či dejiny a kultúrne stopy. Vníma ho v jeho zmenách a vývoji v dlhšom časovom úseku alebo výbušnom momente okamžiku. Motív abstrahuje až na myšlienkovo, procesuálne a tvarovo imaginatívnu podstatu, akcentujúc poetiku a plnokrvnú, výtvarnú krásu tvaru, nabitú energiou a vlastnou emóciou.
S témou pracuje vždy v cykloch – v sérii olejov a sklenených plastík, približne tak, ako to ilustruje vystavený cyklus Fluktus – Príboj. Zobrazuje stret dvoch energií, zhluku hmoty vo vesmíre a medzihviezdneho priestoru, respektíve tú chvíľu, kedy voda silou narazí na pobrežie, vypení a v kľude sa rozleje do stratena.
Na výstave sú zastúpené – i keď nie rovnocenne, dve polohy Exnarovej ateliérovej plastiky. Dnes ukrátenú a zároveň autorovi trošku bližšiu, predstavujú objekty tvarovo definované geometricko – architektonickým tvaroslovím, postavené primárne na hre svetla vo vnútornom svete krištáľového skla. Druhej sfére sklenených plastík dominuje farba s rôznou intenzitou transparentnosti, uvoľnená sochárska modelácia a silueta, v mnohých cykloch i figuratívna. V autorskom programe Jana Exnara na spojnici prepojenia maľby a skla sú výborné, s ľahkosťou maliarsky uchopené vitráže, realizované zväčša do konkrétneho architektonického priestoru.
Kým Jan Exnar sa dnes viac orientuje na ateliérovú tvorbu, Martin Lettrich vzťah medzi tvorbou do architektúry a voľnou tvorbou vyvažuje výstavami, ktoré sú vždy dobrý stimulom pripraviť súbor sôch – ako má zvykom – na jednu tému. Vo figurálnych objektoch, ktoré dnes predstavuje, doznieva súčasne viac podnetov.
Dva roky práce na Krížovej ceste pre farský kostol v Pezinku, ho vrátili v jeho tvorbe k staronovému námetu. Je ním odpočet času a horizont, kedy sa vývoj udalostí v živote, v tvorivom procese alebo pri štarte rakety dostane do bodu, v ktorom sa už nedá zastaviť. Horizont udalostí v širšom zmysle vníma ako nulté zastavenie cesty človeka, ktoré ovláda silná predtucha toho, čo sa stane a v osobnom zmysle ako bod, v ktorom sa – uvedomujúc si následky – rozhodne pokračovať v zámere. A odpočítavanie beží…
Tým zámerom je i forma dnešnej prezentácie. Inšpiráciou aj mierkou je samotný výstavný priestor. Ovplyvnil voľbu materiálu i techniku, ako cielený protipól barokovému charakteru galérie. Voľbu v kontexte ateliérovej tvorby možno prekvapujúcu, ale v zadaniach do verejného priestoru tieto postupy využíva. V prítomných figurálnych objektoch rezaním, zváraním a tvarovaním kovových platní interpretuje vývoj situácie, vrstvenie času a identity postavy. Figúru očistil a abstrahoval do polohy znaku v typicky lettrichovskej štylizácii a tiež charakteristicky pridal svetlo ako ďalší rozmer a významovo – výrazový prvok.
Aktuálnym námetom, s ktorým sme permanentne konfrontovaní a ktorý sa – takpovediac – vtlačil, je súčasná situácia v spoločnosti. Tiež hrozí, keďže všeobecne absentuje schopnosť riešiť veci spoločne a s rozumom, že sa dostane do už ťažko zvrátiteľného bodu a odpočítavanie začne.
Uvedomujem si, že mojich pár viet o štyroch desaťročiach tvorby a o všetkom , čo sa za tým skrýva, má len relatívnu platnosť… naviac tvorba Jana Exnara sa odohráva trochu ďaleko – v Čechách a Martina Lettricha pre mňa až príliš blízko a bez odstupu. Isté je, že ich tvorba baví. Nakoniec, milí priatelia, vžime sa do ich postavenia. Čo už môže byť lepšie ako legitímne stvárňovať vlastné predstavy?!
Xénia Lettrichová
