Resculpture
je názov dnešnej výstavy a súčasne aj značka jej programového a autorského zázemia. Zoskupuje dve desiatky viac menej generačne si blízkych absolventov sochárskych odborov vysokých výtvarných škôl v aktuálnom širokom rozptyle východísk, rôznorodých postupov a spôsobov vnímania sochárstva ako takého.
Resculpture pravidelne organizuje spoločné výstavy tematické alebo také, na ktorých sa sochári prezentujú voľne svojou ateliérovou tvorbou. Charakteristicky vždy v iných, takpovediac tekutých zostavách autorov, podľa toho, kto má aktuálne, čo povedať. Dnes je to team 11 výtvarníkov. Jozef Kurinec, Karin Patúcová Lunterová, Ivan Patúc, Martin Ščepka, Jozef Suchoža, Ivana Sláviková, Alžbeta Líšková, Michal Šuda, Ján Frančák, Eva Masaryková a Martina Matúšová Zimanová.
Autorské zázemie Rescupture dobre ilustruje nakoľko plastická je realita súčasnej slovenskej, ešte stále mladej, sochárskej scény a čo ju profiluje. Jeho protagonisti sú vzdelaní, mnohí s tretím stupňom akademického vzdelania, študijnými pobytmi v zahraničí a rozhľadení tak, ako nikdy predtým. V ich tvorbe sa však vo všetkých rovinách odráža veľmi nízka spoločenská a takmer nulová štátna objednávka. Myšlienku sa preto snažia stvárniť finančne zvládnuteľným spôsobom a tak často tvoria z materiálov, ktorých dostupnosti sa prispôsobuje i výtvarná predstava. Napriek tomu, obdivuhodne nestrácajú entuziazmus, nadhľad a hlavne humor.
Práve humor spolu s paradoxom sú súčinné prostriedky, ktorými Jozef Kurinec vo svojich objektoch originálne glosuje našu skutočnosť, dnes via funkčný Žeriav. Podobne a ozaj minimalisticky svojím tŕnitým rebríkom aj Jozef Suchoža. Alžbeta Líšková pracuje s vtipnou skratkou (chcem veriť, že nie s víziou budúcnosti), keď miesto srnčích parohov, ako vzácnu trofej, umiestnila na podložku trávu.
Hyena Michala Šudu vychádza z názorového pôdorysu jeho tvorby a vnútornej tenzie, ktoré z pohľadu sochára vytvárajú premenlivé vzťahy sochy, dizajnu a readymade objektu.
Niektorí naopak svojimi dielami rozprávajú príbehy, dokonca často viacvrstvové – Martina Matúšová Zimanová a Karin Patúcová Lunterová aktuálne materské skúsenosti. Martina naskladala a uzavrela materské pocity a s tým súvisiacu bezradnosť mladej matky do jedného objektu a Karin zachytáva vo vývoji cestu prirodzeného prelínania citovej a fyzickej stránky materstva.
Eva Masaryková zmenšeninou skokanského mostíka na plavárni v Blansku predstavuje súhrnný symbol zdravého spôsobu života a nedávnej i tej najstaršej spoločnej slovanskej histórie – spolu s úlohou i priloženým návodom pre diváka, prečítať a preložiť text v hlaholike na kachličkách.
Premýšľavý prístup a snaha o zachytenie hĺbky a obsahovej viac rozmernosti modelujú figurálne diela Jána Frančáka a sú zrejmé i z jeho neprehliadnuteľného Proroka.
Martin Ščepka vo svojich figurálnych Fragmentoch využíva silu naznačeného a nedopovedaného. Aj keď – symbolika zobrazeného, opomínaného a zvetraného sochárskeho kumštu, žiadne slová nepotrebuje.
Ivana Sláviková predstavuje zo série Siedmych hlavných hriechov dve liate a mierumilovne „vyšívané“ medaile v tvare hostie, inštalované v publikácii o Leninovi. Pripomínajú morálny paradox a protiklad ako stále prítomná realitu našej civilizácie.
A na záver niečo odľahčujúce – telesná krása a jej gravitačná príťažlivosť v reliéfnych citáciách kresieb Egona Schiele od Ivana Patúca. Sympatia charakteristicky a „schielene“ rezonujúca v celej Patúcovej tvorbe.
Xénia Lettrichová
