Galéria Statua | Ústav výtvarnej tvorby Fakulty architektúry STU v Bratislave
16619
page,page-id-16619,page-template-default,ajax_fade,page_not_loaded,boxed,vertical_menu_enabled,,qode-title-hidden,side_area_uncovered_from_content,qode-theme-ver-7.2,wpb-js-composer js-comp-ver-4.5.1,vc_responsive

Ústav výtvarnej tvorby Fakulty architektúry STU v Bratislave

Hneď na úvod poviem, že je dôležité si uvedomiť , že Ústav výtvarnej tvorby Fakulty architektúry STU v Bratislave nepredstavuje programovo kompaktnú umeleckú skupinu , ale z optiky architektúry , optimálnu pedagogickú jednotku, heterogénnu v médiách i výtvarnom názore. Zostavu výtvarníkov tvorivo v najlepšom veku, so zrelým a vyprofilovaným autorským programom.

Vedúci ústavu, sochár, docent Milan Lukáč, je autorom početných, verejnosťou kladne prijatých realizácií. Z nich najznámejší je pamätník obetiam holocaustu v Bratislave, dobre ilustrujúci Lukáčov rukopis a výtvarné postupy. Podstatou abstraktných priestorových alebo naopak často zoomorfných kompozícii je asambláž. Stavba sochy z jednotlivých komponentov, u Milana primárne v kombinácii niečo pripomínajúcich fragmentov strojov a nástrojov. Reálne prvky ponecháva v pôvodnom materiály alebo ich odlievaním do bronzu posúva do novej vizuálnej a obsahovej roviny. Skrátka – všedné veci predstavuje v nevšedných súvislostiach.

Sochár Jozef Hobor ťaží z výbornej znalosti zlievárenských techník. Počas postupu modelovania presne vie, akú technológiu pri odlievaní použije, preto je uvoľnený, sleduje momentálnu inšpiráciu a spontánnu prácu prstov. Tvar sochy, niekedy subtílny, vzdušný alebo naopak kompaktný, hmotný a uzemnený buduje architektonickým spôsobom. Pri povrchovej úprave pracuje s kontrastom medienkovej patiny a leštených plôch.

Prvou dámou nielen ústavu, ale i slovenskej medailérskej a komornej sochárskej tvorby, je Gabika Gaspárová. Klasický prístup k sochárskemu médiu, dostáva do nadčasovej roviny autentickým a odzbrojujúco úprimným stvárnením momentov osobného sveta. Jedinečnou schopnosťou výtvarným jazykom presvedčivo zachytiť a tlmočiť aktuálnu životnú situáciu. Typicky poeticky, akoby jedným krátkym, výstižným a neošúchaným veršom. Gabika tu s nami dnes nie je, lebo je na lepšom – na medzinárodnom medailérskom kongrese FIDEM v Belgickom Gente.

Aktuálne „na lepšom“ je aj maliar Vladimír Petrík. Včera večer odcestoval do Číny a Tibetu, s úmyslom zdolať štyritisíc metrovú métu. Cesta pre neho, podobne ako maľovanie a prístup k tvorbe, predstavuje úplne oslobodenie sa od všetkého a ničím nerušené vnímanie prírody. A následne pred plátnom, papierom či drevom – možnosť si zážitok ešte raz uvedomiť a precítiť v intenzívne farebnej hĺbke. A keďže sa na nič nehrá, len sa hrá, túto métu hravo zdoláva.

Martin Kellenberger je doma vo viacerých umeleckých sférach – hudbe, ilustrácii i maľbe a je len prirodzené, že sféry spolu žijú ako kompaktné inšpiračné podhubie a že sa v autorovej tvorbe, adresnejšie – v obrazoch, spoločne premietajú. Martin má rád príbehy, buď ich ilustruje alebo ich, v sprievode inštrumentálneho podmazu, vo farebných tónoch ilustratívne rozpráva.

Eva Ploczeková je najmladšou z trojice maliarov – pedagógov ústavu, bývalou žiačkou profesorov Rudolfa Filu a Daniela Fischera. Generačný rozdiel i osobnosti školiteľov osvetľujú autorkin premýšľavo analytický prístup k médiu a k téme i sofistikovaný spôsob stvárnenia. Niekedy cituje staré maľby, inokedy vlastné životné skúsenosti, ale vždy zo zaujímavého a dosiaľ neprehmataného uhla pohľadu.

Doyenom ústavu je architekt Ján Šilinger. Patrí k tej „predpočítačovej“ generácii , pre ktorú práca s ceruzkou, perom či štetcom je nielen stále samozrejmá, ale i radostná. Jeho akvarely sú svojim spôsobom maliarske momentky, pohotové záznamy myšlienky, zaujímavej konštelácie miesta, svetla či situácie. Sami o sebe a sami za seba, bez nutnosti povedať viac.

A benjamínom je sochár Michal Šuda, s licenciou stále ešte čerstvého vnímania reality a prítomných absurdností. Nepracuje s náhodou a premyslený koncept rieši ako vnútorný dialóg jednotlivých častí diela. Zapája vtip, sarkazmus a svoj komentár, podporený zveličením a pohyblivou mierkou. Ak to považuje za potrebné, neváha použiť recyklované predmety, čím – okrem iného – ilustruje otvorené možnosti autorskej interpretácie výtvarného umenia.

Ústav výtvarnej tvorby nie je programová výtvarná skupina, množina egoistov. Na základe osobnej skúsenosti, môžem však povedať, že je to dobre fungujúci, navzájom si pomáhajúci, team tvorivých osobností.

Xénia Lettrichová