Rasťo Trizma sa v posledných rokoch výrazne presadzuje slovenskom sochárskom prostredí. Osobnostne i profesionálne dozrel a – čo je dôležité – spravil celkom zásadný reštart. Našiel a ešte stále nachádza nové postupy. Radikálne vyčíril obsah i spôsob vyjadrenia, oprostil sa od atraktívnych a zavádzajúcich nánosov. Sústredil sa na holú podstatu sochy a na to, čo ňou chce povedať. Znie to jednoducho, ale k podstate sa musí vždy dopracovať. Zorientovať sa, utriediť si informácie, rozmýšľať, analyzovať a identifikovať jadro – obsahové i výtvarné. V zhode s vlastnou filozofiou, vizuálne komunikatívne a jednoznačné. Témy nehľadá, je všímavý a vyjadruje sa k tomu, k čomu si myslí, že sa vyjadriť má. A nie je toho málo. Globálne k súčasnému stavu civilizácie, k vplyvu viery na konanie spoločnosti i jednotlivca, k vplyvu prostredia a okolností, ktoré dokážu jednotlivca ovládnuť tak, že mechanicky preberá podsúvaný názor a stáva sa anonymným elementom na „ veškeré“ použitie. Skrátka, Rasťo sa vyjadruje k všeobecnému i osobnému.
I dnešnou výstavou nazvanou „Príbeh“, ktorá je reflexiou súčasnosti, inšpirovanou minulosťou. Cez prizmu Trizmu, historických skúseností, biblických postáv a symbolov pripomína, že deje a situácie sa opakovane opakujú. Len postavy a tváre sa menia. Na jednej strane vojny, nepokoje, veľké migrácie a na druhej strane chovanie a reakcie ľudí, ktorí by sa mali zachovať ako občania vyspelých a kultúrnych národov a podať pomocnú ruku. K výpovedi si zvolil množinu príkladov, konfrontujúcu myslenie a postoje spoločnosti, ktorá ako niť prechádza priestorom galérie.
Zaľúbencov a ufónov, ktorí sú, nezávisle na dobe a okolnostiach, vždy mimo realitu. Tancujúcu Salome s odhalenými zbraňami, záludne a neľudsky si vyžadujúcu krvavú trofej. Radových kandidátov na smrť, iluzórne chránených prilbou, ktorí majú pevnosti chrániť, dobývať, alebo zabarikádovaní sami obývať. Sedem cností a sedem hriechov ako nastavené zrkadlo alibizmu a výhovorkám. Nespočetne krát stvárneného Sv. Juraja zabíjajúceho draka a Sv. Martina deliaceho sa o svoj plášť so žobrákom, ktorým prináležia dnes už zriedkavé atribúty – odhodlanie, odvaha, boj proti zlu, šľachetnosť a súcit.
V Rasťovom podaní to už nie sú svätí, ale siluety a symboly súčasníkov. Abstrakcia všeplatnosti, vo filozofii i modelácii. Preto obsahovú skratku, štylizáciu a neosobnú modeláciu doťahuje až do vizuálnej schémy priestorového znaku, v ktorom ale – ako aj v celej aktuálnej tvorbe – je stále prítomný charakter jeho rukopisu. Rasťo povedal „ keď sa hlava uvoľní, ruka pracuje sama“.
Rasťo Trizma je vo veku, v ktorom má človek dostatok profesionálnych skúseností, nápadov a síl ich zrealizovať. Tvorbu, ako je zrejmé i z tejto výstavy, berie ako výzvu a v dobrom slova zmysle ako konfrontáciu so svojou resp. našou minulosťou i súčasnosťou, ktorej chtiac nechtiac treba čeliť.
Xénia Lettrichová