Galéria Statua | Lubo Mikle – Black Hole Stories
17880
page,page-id-17880,page-template-default,ajax_fade,page_not_loaded,boxed,vertical_menu_enabled,,qode-title-hidden,side_area_uncovered_from_content,qode-theme-ver-7.2,wpb-js-composer js-comp-ver-4.5.1,vc_responsive

Lubo Mikle

Black Hole Stories

Vernisáž: vo štvrtok 7. 9. 2017 o 19.00 hod.

Foto © Martin Lettrich


BHS je skratka – Black Hole Stories sú v preklade Príbehy čiernej diery. Pomenováva priestor – nebezpečný horizont udalostí, z pod ktorého niet návratu a po okraji ktorého sa Lubo Mikle rád pohybuje, provokuje a skúma, kam až sa môže dostať. Baví ho svojou tvorbou spochybňovať zavedené kritériá v hodnotení výtvarného diela a na potvrdenie toho sa pokojne esteticky situovať na hranu úplného odmietnutia. Rovnako ako pracovať významovo i formálne s jazykom anarchie, rebelstva, punku a mystifikácie, ktoré okolo rozprašuje nielen slovne, ale vie ich do svojich diel aj zakomponovať. Spolu s dobrou polohou sarkazmu a irónie.

Popri mentálnej adjustícii, titul „Black Hole Stories“, reflektuje i spôsob tvorby autora a postupy, ktoré v nej uplatňuje. Materský materiál, z ktorého vychádza, zásadne nie je čistá a nepopísaná surovina bez minulosti. Skôr Adamove rebro, s všeobecne vžitou genetickou informáciou… ako auto vraky či smetné nádoby. Voľba samozrejme nie je náhodná, u Luba je konotácia vždy dôležitá a zapojená do celku. Z pôvodnej podstaty ich v procese tvorby transformuje do výtvarného objektu s novou identitou… a starými koreňmi. Postupuje buď recykláciou zánovného, alebo premenou ešte nepoužívaného, zjavne na iný účel vyrobeného.

Lubo Mikle je sochárom robustných foriem, drsných, odolných a tvrdých materiálov. Kedysi som ho dvojznačne prirovnala Ironmanovi, avšak spôsobom prisvojovania si vecí a zaberania priestoru, pripomína aj Vikingov. Jeho cit pre stavbu sochy je vyložene maskulínny, význam má silueta, tvar a priehľady, nehrá sa s maličkosťami, nestráca čas modelovaním a detailmi. Prispôsobuje si veľké a niekedy i ťažké hmoty silovým spôsobom, tlakom, lisovaním, zváraním, drtením a s veľkou vášňou i ohňom. Deštrukcia je jednou z metód moderného umenia. Picasso, ktorý ju často využíval, o nej vyhlásil: „Zakaždým, keď umelec ničí pekný objekt, vlastne ho nepotlačí, skôr premieňa, zhusťuje a robí podstatnejším.“ Dá sa povedať, že to je zámer i Luba Mikle.

Pritom v spomenutom zhustení pridáva ešte ďalší rozmer – na pozadí tmy, respektíve v inom zmysle na pozadí temna, operuje scénicky – náladovo i priestorovo – so svetlom, často aj s hudbou prípadne zvukmi so zašifrovaným obsahom. Napr. nič menej ako v spätnom chode nahratá citácia prezidentovho príhovoru. Keď už, tak už.

Že má Lubo Mikle inak nastavenú mierku potvrdzuje i fakt, že nedávno bez problémov expedoval veľký objekt na podujatie Sculpture by the Sea do Austrálie a včera v noci s malinkými problémami tieto ešte horúce diela sem do Galérie Statua.

Prajem Vám, milí hostia, aby ste sa aspoň pre prítomnú chvíľu naladili na podobný tón a vnímali výstavu sochára Luba Mikle z tohto nezvyklého, možno nového uhľa pohľadu.

                                     Xénia Lettrichová