Výstava otca a syna, Bohumíra a Drahomíra Prihelovcov,približuje ich tvorbu a zároveň problematiku generačného prepojenia vo výtvarných rodinách. Fenomén na Slovensku pomerne frekventovaný, prináša pre toho mladšieho mnohé nesporné pozitíva – skúsenosti a poznanie tvorivých postupov, zoznámenie sa s profesionálnym spoločenským prostredím a pridanou hodnotou je i pracovný priestor, vybavený potrebným náradím a prístrojmi. Na druhej strane predstavuje aj záväzky, vyrovnanie sa so vzorom, formovanie vlastnej presvedčivej cesty a zodpovednosť voči už známemu menu. U Prihelovcov sa neobjavil tvorivý antagonizmus, ani iný podobný problém. Boli si osobne i profesionálne blízki, otec sa venoval klasickej sochárskej, Drahomír sklárskej tvorbe, len okolnosti doby odklonili každého trochu iným smerom.
Bohumírtvoril v bývalom režime, zo začiatku pocítil jeho štedrú ruku, keď spolu s ďalšími kolegami sochármi dostal k dispozícii jeden z nových, štátnych ateliérov na Pionierskej ulici v Bratislave, ktoré projektoval Štefan Svetko. Bola to ohromná pracovná i existenčná devíza. Nakoniec aj všetky na výstave zastúpené diela vznikli v 60. tych rokoch v tomto prostredí. Potom ale, pocítil drsnú stranu mince, keď v komisii Fondu výtvarných umení vyjadril svoj názor na jednu akciu „hlavného štátneho sochára“ Jána Kulicha, ktorý na oplátku zablokoval Prihelovi všetky, aj tie rozpracované objednávky a odsúdil ho na existenčné prežívanie. Nespravodlivosť, poníženosť, nemožnosť sa profesionálne uplatniť sa vzápätí prejavili na zdraví a fyzickej kondícii. Mladý Drahomír, vtedy ešte študent na VŠVU, bol otcovi veľkou oporou a pomocou pri realizácii.
Sochárska tvorba Bohumíra Prihela je rôznorodá, nepohyboval sa len v overených koľajach. Je postavená na bravúrnych modelovacích schopnostiach, spoľahlivo zvládal figúru i portrét a to mu prirodzene umožnilo experimentovať s viacerými spôsobmi ich výtvarnej interpretácie. Postupne osciloval medzi pocitovým, štylizovaným a v celku realistickým zobrazením. Zajímalo a inšpirovalo ho aj africké umenie a tvorba primitívnych národov – svojou znakovosťou, zažitou symbolikou a schopnosťou obsiahnuť v znaku širší význam. Základom jeho vyjadrenia v materiáli boli modelovacie techniky pre odlievanie do sadry a následne kovu. Bohužiaľ, z uvedených dôvodov, k zlievačom sa postupne dostávali vďaka synovi až po jeho smrti. Jeho autorskou rukou vznikali reliéfy v tepanom plechu a drevené skulptúry – vertikály so zvýraznenými feminínnymi znakmi. Tieto princípy ku koncu života využíval pri tvorbe šperkov, závesných objektov, ku ktorej ho prinútil nedostatok iných tvorivých príležitostí. Veľa tiež kreslil a plnohodnotným „sochárskym“ spôsobom maľoval..
Sklo je ťažký materiál nielen na prenášanie a ale hlavne ako výtvarná disciplína a každý výtvarník k nemu pristupuje v rámci svojich preferencií, cítenia a technologických možností. Drahomír Prihelešte pred VŠVU v ateliéri u Askolda Žačka, absolvoval Strednú sklársku školu v Kamenickom Šenove so zameraním na maľbu na skle. To podmienilo i jeho výtvarné vyjadrenie rámci skleneného objektu. Nepristupuje k nemu primárne ako k soche, ponecháva mu jednoduchú akoby až náhodnú siluetu. Čo však jej tvarom sleduje, je spôsob prenikania svetla, pretože ho vníma vskutku ako výtvarné médium, ako magickú sféru na neobyčajné maliarske vyjadrenie – jednoslabičné, ľahké, vznášajúce sa v priehľadnom vnútornom priestore objektov. Abstraktné, pocitové, niekde priestorovosťou vizuálne pripomínajúce fotografie s kozmu. S farbou narába ako s akvarelom, rozpúšťa či zapúšťa ju v sklovine a naopak bezfarebné, číre objekty brúsi ako geometricky abstrahovaný námet. Maliarsku inklináciu potvrdzuje rád aj v závesných obrazoch. Je v nich obsahovo konkrétnejší, zapája kresbu, figúru i výraznejšiu farebnosť, ktorá sa odvíja od použitých a pretavených sklárskych a keramických pigmentov.
Z nášho života sa bez povšimnutia spoločnosti vytrácajú výtvarné osobnosti. VýstavouPrihel Bohumír a Drahomírsi v Galérii Statua vďaka stále živej pupočnej šnúre a neúnavnej snahe syna, pripomíname nadaného a zručného sochára, ktorého osobné a politické intrigy zahnali do úzadia.
Xénia Lettrichová