Vyladené frekvencie
Vyladené frekvencie maliarky Evy Ploczekovej a sochára Michala Šudu nenaznačujú, že svoju tvorbu kvôli výstave v Galérii Statua vylaďovali, ale výborne vyjadrujú skutočnosť, že ich tvorivé myslenie mimovoľne vysiela na blízkych frekvenciách. Podieľa sa tom viacero aspektov.
Podobná história –obaja výtvarníci, i keď s istým časovým posunom, študovali u vynikajúcich pedagógov na VŠVU v Bratislave –Eva v maliarskom ateliéri u Rudolfa Filu a Michal o niečo neskôr v sochárskom ateliéri u prof. Juraja Meliša.
Tiež podobná prítomnosť –dnes spolu pedagogicky pôsobia, prakticky v jednom kreatívnom prostredí, na Ústave výtvarnej tvorby Fakulty architektúry STU.
Obom výtvarníkom je vlastný formálne nezáväzný a nezväzujúci spôsob interpretácie. Vo svojich autorských programoch sa voľne pohybujú po variabilnom horizonte medzi figurálnou a abstraktnou tvorbou. Určujúcim stimulom preto nie je vizuálna jednotnosť ich tvorby, ale výsostne aktuálne osobné, tvorivé rozpoloženie a výtvarná senzibilita, ktorých je v závere dňa každé jedno dielo zrkadlom.
V istom bode svojej tvorivej cesty obaja zmenili obsahové zameranie. Eva prešla od osobných tém a sebavyjadrenia k pohľadu na svet z pozície pozitívne nastaveného pozorovateľa a Michal od analyticko kritického vnímania spoločnosti k zamysleniu sa nad komornejšími a súkromnými otázkami.
Výtvarný program Evy Ploczekovej sa odvíja od jej pocitového vzťahu ku skutočnosti. V maliarskej výpovedi, pretavenej do poetickej reflexie, sa odpútava od dejovosti a naratívneho vyjadrenia, v prospech náznakov a intuitívneho koloristického záznamu.
Maliarka na výstave predstavuje diela, respektíve kompozíciu obrazov, ktorých rozdielne časti medzi sebou vizuálne i významovo komunikujú. V opticky živom, často monochromatickom povrchu sa sústredila na problém svetla, jeho odraz do okolia a spätne – zrkadlenie sa okolia v obraze. Pracuje s matériou farby ako maliarskou stavebnou látkou, ako autonómnou podstatou maľby a výsledného obrazu. V súvislosti s nástupom virtuálnej dimenzie tvorby i touto formou hľadá odpovede na otázku opodstatnenosti klasicky chápaného obrazu a jeho súčasnej významovej dematerializácie.
Aj Michal Šuda rozmýšľa nad aktuálnou podobou, svojmu vnímaniu i duchovnej nálade doby odpovedajúcej sochárskej tvorby. V súhrne všetkých obsahových i výrazových jednotlivostí.
Kriticky reaguje na prítomné udalosti, komentuje prejavy zneužitia moci, konfliktu záujmov a tiež nabubralosť či sebastrednosť politikov. V objektovo-figurálnych kompozíciách využíva formu preneseného významu a paradoxu. Charakteristicky tiež tvaroslovie „slávy“, v ktorom pracuje s mierkou a manipuluje so vzájomným pomerom veľkosti figúry a sokla, čím ironizuje podsúvaný dojem veľkosti portrétovanej osoby i ilúziu jej nadobudnutého významu.
Ako som už spomenula, v posledných dňoch sa jeho záber rozšíril o subjektívnejšie témy a výrazový aranžmán, v ktorom ruka v ruke s overovaním nových technologických postupov, prináša poeticko-snový a jemne surreálny obsahovo-vizuálny koncept.
Maliarka Eva Ploczeková a sochár Michal Šuda invenčnými fúziami výtvarných postupov stále objavujú vo svojom médiu nové výrazivá a inšpiratívne rozmery – a to je ďalší aspekt ich dobre vyladených frekvencií.
Xénia Lettrichová