Výstava – v rozsahu aký Galéria Statua dokáže ponúknuť – približuje Príbeh sochárskeho ateliéru profesora Jana Kavana na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe. Približuje tvorbu výtvarníkov, ktorí v ateliéri študovali a zároveň osobnosť pedagóga, jeho prístup k študentom a zámer pripraviť ich na realitu sochárskej profesie.
Sám Jan Kavan absolvoval AVU v ateliéri Bohumila Kafku. Na VŠUP pôsobil v rokoch 1951 až 1973, od roku 1957 ako profesor a od roku 1966 v pozícii rektora. Vedenie sochárskeho ateliéru na takmer 20 rokov prevzal po Jozefovi Wagnerovi a odovzdal Jozefovi Malejovskému. V kultúrno-politickom oblúku od dogmatického socialistického realizmu, cez uvoľnenie a výtvarnú explóziu v 60. rokoch až po opätovné spustenie ideologickej klietky. Na rozdiel od AVU, kde sa výuka v spoločensky tvrdších obdobiach niesla v angažovanej, režimu poplatnej línii, VŠUP sa podarilo zachovať si otvorenosť a slobodu zameraním sa na tzv. úžitkové polohy nielen vo výtvarných disciplínach, ktorým je to ich podstatou vlastné, ale takticky i v maľbe a plastike. Konkrétne v sochárskom ateliéri Jan Kavan koncipoval zadania tak, aby obsiahli témy skutočne sa objavujúce v spoločenskej objednávke, orientované vo veľkej miere na výtvarné dotvorenie verejného priestoru v spolupráci s ateliérom architektúry. Dôraz kládol na tvorivo objavné a autorsky pôvodné zvládnutie úlohy v relácii s prostredím.
Kavanovým ateliérom, s presahom v začiatkoch k Wágnerovi a v závere k Malejovskému, prešlo viac ako 30 študentov. Vyberal si ich samozrejme podľa schopností – hovoril „ja za nich klauzúry robiť nebudem“ a z jeho výberu je tiež zrejmé, že vsádzal na plnokrvnosť a rôznofarebnosť. Rád miešal pražské intelektuálne ladenie s moravskou bodrosťou a slovenskou letorou. Svoje primiešal i Wágnerov žiak Ludwik Korkoš – VŠUP ako jednu z troch vysokých výtvarných škôl v Československu, odporúčal svojím žiakom na bratislavskej ŠUP-ke.
Z generácie absolventov, ktorí postupne v období rokov 1961 až 1978 nastupovali na výtvarnú scénu,sa na výstave zúčastňuje 15 sochárov. Okrem ateliérového pocitu spolupatričnosti a obáv, aby sa na nikoho nezabudlo, výslednú zostavu upravil nakoniec sám život. Mnohým došli alebo dochádzajú sily – predsa len, tí najmladší sa narodili začiatkom 50. rokov.
Pomerne veľká skupina absolventov sa venuje výlučne alebo popri sochárskej tvorbe – reštaurovaniu. Prekročenie do blízkej, ale predsa len inej výtvarnej disciplíny spôsobil pokles spoločenskej objednávky za uplynulých 30 rokov. Na druhej strane tomu napomohlo štúdiom vštepované vedomie vývoja a kontinuity výtvarného prejavu a samozrejme základ, na ktorý sa v ateliéri kládol dôraz – kvalitná príprava a široký rozsah zvládnutých zručností, vďaka ktorým poslucháč získaval istotu vo svojom formálnom a výrazovom spektre výtvarnej interpretácie.
S istým zovšeobecnením sa dá povedať, že Kavanovi žiaci majú príbuzné sochárske myslenie. Ako je tejto generácii vlastné, v ateliérovej tvorbe reflektujú nie spoločenské témy, svojho času priraďované k angažovanej tvorbe, ale témy pocitové a vnútorné. Spoločný menovateľ ich autorských programov sa stretáva v individuálnom zaujatí figúrou, ktorou v priestore či v reliéfe, každý po svojom, v rôznej miere abstrahovania, metafory a formy štylizácie, stvárňuje osobný myšlienkový svet. Figuratívna línia sa objavuje vo voľnej tvorbe , v tvorbe pre verejný priestor i v medailérskej tvorbe.
Príbeh sochárskeho ateliéru dokladá i úzke prepojenie a vývojové súvislosti v rámci československej výtvarnej komunity. V ateliéri študoval aj Juraj Bartusz. Andrej Rudavskýa následne Milan Struhárik,ktorí v tvorbe uplatnili Prahou poučenú slovenskú esenciu, sú prvými absolventmi, ktorých k promócii priviedol Jan Kavan. Jan Hendrychpre zmenu viedol sochársky ateliér na Akadémii umení v Banskej Bystrici, Hedvika Ilečková Hendrychovápochádza z výtvarnej rodiny Ilečkovcov, Peter Oriešekje pôvodom od Trenčína. Michal Vitanovský a Moraváci Milada Othová, Jirka Vlach, Jozef Úprkai ateliérový benjamín Mirek Kovaříkroky úspešne formujú československú medailu a drobnú plastiku.Stanislava Kavanovápredstavuje zosobnenú sochársku energiu a tvorivú synergiu s Janom Kavanom ml.,Otakar Marcin a Jozef Lupták sa venujú sochárskej i reštaurátorskej tvorbe a medzi poslednými, ktorých ešte Jan Kavan prijímal a kto s presvedčením drží figurálnu štafetu je Martin Lettrich.
Uvedomujem si, že umelci by si zaslúžili nie heslovitý , ale pravdivejší a výpovednejší priestor. Dnešným zámerom však je pripomenúť si študentov sochárskeho ateliéru, obľúbeného a váženého prof. Jana Kavana – ako jednu ľudsky, hodnotovo a výtvarne prepojenú entitu.
Xénia Lettrichová
