Geometrická abstrakcia alebo inak konkrétne umenie môže budiť dojem, že má hranice vytýčené, pravdou však je, že jej vitalita sa obnovuje s každým novým poctivo tvorivým prístupom. Témou tohto svetového, mnohotvárneho umeleckého smerovania je objektívny výklad univerza prostredníctvom jazyka , ktorého výrazy tvoria geometrické plošné a priestorové tvary. Používanie a porozumenie jazyka je však, tak ako v živej reči, veľmi individuálne.
Ján Fekete konceptom svojej verzie geometrickej abstrakcie, v ktorej primárnymi štruktúrami zobrazuje vnútro subjektu – „niečo, čo je pre naše oči neviditeľné,“ – teda nie objektivizáciou, ale subjektivizáciou a dokonca zosobnením témy, postavil konkrétne umenie tak trochu naruby. A keďže konkrétne táto forma je ozaj autorská, mohli by sme k nej – s trochou odľahčenia – priradiť iniciály Jána Fekete a následne skratku JFK.
Aj keď dnešná výstava je správou o aktuálnej súčasnej abstraktnej línii maliarskej tvorby Jána Fekete, je dôležité zdôrazniť, že vystavené diela vo svojej podstate nesú v sebe záznam o celom priebehu vývoja jeho autorského programu. V postupnej zmene od podvedome opakovanej kompozičnej schémy a spočiatku pocitového skúmania priestoru, ku skúmaniu vedomému a cieľavedomému. Od odpútania sa od plochy a maliarskeho plátna, k hmatateľne hmotnej artikulácii siločiar v priestore vo forme závesných a samostojacich objektov. A následne oblúkom späť k plošnej tvorbe so zvlneným, plastickým a reliéfnym povrchom, lineárnymi segmentami a priestor akcentujúcimi otvormi. Proces vývoja povedaný zhustene tromi vetami, prebiehal tri desaťročia, pozvoľne a v oveľa rozmanitejších vrstvách, avšak stále veľmi príbuzných polohách.
Dnešná téma vesmír, neviditeľné planéty a čierne diery sú predmetom záujmu Jana Fekete a spôsobom stvárnenia aj vizuálne zodpovedajúce predstave i pozorovanej skutočnosti. Rovnako zodpovedajú aj súkromnému univerzu, unikátnemu vnútornému svetu planét a čiernych dier v každom z nás. Na druhej strane z čisto z geometrického, tvaroslovného hľadiska ponúkajú zo svojej podstaty tému kruhu a zbiehajúcich sa priamok, perspektívu a priestor. Vzdialenosťou aj abstrahovanie, zjednodušenie znázornenia minimálnymi prostriedkami, subtílnosť, levitáciu v priestore, vnútornú dynamiku siločiar skôr tušených a skôr fyzikálnych ako fyzických.
K tomu prirodzená ľahkosť koloristicky i materiálovo až atmosférickej maľby v kombinácii s kresbou, energickými ťahmi štetca, náhodnými striekancami. Objekty nie sú presne vymedzené a ich hranice rozostrené, v kompozícii, ani vo farebnom koncepte nevládne prísny a presný systém. Analogické postupy s geometrickou abstrakciou sú však v tom, že pracuje v sériách, s tým istým tvaroslovím, v kompozičných a farebných mutáciach, často v charakteristickej bordovej, šedej či šedomodrej, teda v studených priestorových farbách.
Skrátka v JFK sa organicky prepájajú a navzájom relativizujú protipóly – racionalita a pocitovosť, systém a uvoľnenosť , dynamika a kľud, vnímané a videné.
Už len poznámka na dokreslenie – profil autorskej tvorby Jána Fekete má – ako inak – ešte druhú, úplne inú tvár, síce tiež svojím spôsobom abstrahujúcu, ale predsa len zodpovedajúcu zrakovej skúsenosti … a tou je naozaj výborná krajinomaľba. Snáď nabudúce.
Xénia Lettrichová
