Ak výtvarníci prezentujú svoje diela v úzkom kolektíve, je zrejmé, že ich spája možno osobné priateľstvo, určite názorová blízkosť a profesionálny rešpekt. Maliarky, pedagogičky a matky, Janu Hýbalovú Ovšákovú, Michaelu Rázusovú Nociarovú a Xéniu Bergerovú na začiatku ich tvorivej cesty spojilo štúdium v Ateliéri maľby VŠVU v Bratislave. Dnes, s odstupom skoro dvoch desaťročí ich spoločné zaujatie a inšpiráciu predstavujú Intímne krajiny – reálne, pamätné a imaginárne miesta v určitom čase a tajomnom či melancholickom tóne. Tieto dotyky a spoločné momenty v tvorbe maliarok platia sčasti v širšom zmysle, ale výberom diel hlavne pre aktuálnu výstavu. Predstavivosť, výtvarná inklinácia a spôsob maliarskej interpretácie sa u každej uberá svojím smerom.
Janu Hýbalovú Ovšákovú oslovujú reálne prírodné miesta. Nie však veľké krajinné celky, ale komorné priestory ako tíšiny, mach alebo vo svojej obyčajnosti neobyčajné trsy trávy. Láskavé, poddajné, prítulné a zraniteľné zároveň. V poslednom čase Janu uchvacuje kryptoméria. Trochu tajomný, neopadavý ihličnan, pôvodom z ďalekého východu. Solitér svojráznych vizuálnych a vitálnych kvalít, zvláštny akoby opačným spôsobom rastu a naviac v priebehu roku meniaci svoju farbu. V niečom metaforicky zrkadlí autorkinu skúsenosť, v inom živočícha. Objavuje a zľahka personifikuje jej chovanie – ako sa schúli od zimy a má zimomriavky, ako dýcha a vyvoláva dôveru. A dôverná je aj maliarska interpretácia, blízky kontakt, detail v nadživotnej veľkosti, sústredená práca drobnými ťahmi štetca. Olejomaľby rastú tak pomaly ako ich predlohy v prírode, modeluje ich citlivosť a vnímavý prístup autorky. Súbor diel na výstave je v podstate osobná „Hommage a kryptoméria“ a vôbec hojivým fenoménom krajinám – rastlinám Jany Ovšákovej Hýbalovej.
Michaela Rázusová Nociarová svoju pozornosť uprela na miesta a krajiny v istom čase, na problém vytrácajúcej sa pamäťovej stopy konkrétnej kultúry, civilizácie či národa. Vytvorila maliarsku prechádzku dejinami a udalosťami, v ktorej každý obraz zastupuje skutočný príbeh konkrétneho historického miesta na Slovensku a vo svete. Miesta, ktoré už dnes neexistuje alebo je poničené, neplní pôvodnú funkciu a jeho podstata sa vytráca. Michaelu zaujíma v kontexte, v ktorom mu jeho obyvatelia pripisovali zvláštny význam. Mohol byť sakrálny, obetný, súvisieť s osídlením, prípadne taký, ktorý nám dnes už uniká. Tak ako nám fyzicky miznú pamiatky a kultúrne svetové dedičstvá. Ľudia ich dnes v lepšom prípade odkrývajú a konzervujú, – ako príklad uvediem neolitický kalendár Rondel vo Svodíne alebo centrum Nitrianskeho kniežatstva hradisko Bojná – v horšom nechávajú napospas prírode alebo novej zástavbe a tí menej civilizovaní pamätné miesta ničia ako atribúty moci nepriateľa. Tak dopadla antická Palmýra mesto v dnešnej Sýrii, Budha v Bamiyane v Afganistane a mnohé ďalšie. Z Michaeliných obrazov je zrejmý ozajstný záujem postihnúť jedinečnosť pamätných historických miest a podať verejnosti čitateľnú správu o dôležitosti ich uchovania.
Xénia Bergerová nečerpá zo skutočnosti, nemapuje jej stav, ale priamo si svet, ktorý ju fascinuje vytvára. Alebo sa dá povedať, že skôr komponuje, pretože jej prístup k námetu a samotnej maľbe, výberom a spájaním rôznorodých, jej cíteniu blízkych prvkov, pripomína hudobnú fúziu. Teda komponuje imaginárne, snové až meditatívne priestory s náznakom sakrálneho, renesančného, javiskového prípadne vesmírneho charakteru. Maľuje veľmi slobodne, tvorivo a hravo. Od obrazu k obrazu, sledujúc len svoju intuíciu, kombinuje pocitovú abstrakciu, znaky geometrickej abstrakcie, prírodných vzorov, ornamentu, príležitostne zapája reálne a skôr tušené figurálne fragmenty, kultúrne a štýlové vplyvy naprieč dejinami i zemeguľou. A naviac, so všetkými uvedenými inšpiráciami pracuje v mene, pre maliarku najdôležitejších výrazových prostriedkov a tou sú priestor, plocha, farba a ešte raz farba, s ktorou pracuje s rôznou intenzitou, inštinktívne, bez rešpektu a výborne. Aj keď spomínam analógiu s hudbou, fantazijné pojatie krajiny Xénie Bergerovej je predsa len lepšie vidieť ako počuť.
Xénia Lettrichová
