Galéria Statua | 2021_Martin Lettrich: Kým sa vyčasí
20333
page,page-id-20333,page-template-default,ajax_fade,page_not_loaded,boxed,vertical_menu_enabled,,qode-title-hidden,side_area_uncovered_from_content,qode-theme-ver-7.2,wpb-js-composer js-comp-ver-4.5.1,vc_responsive

Martin Lettrich:

Kým sa vyčasí

Martin Lettrich má dnes za sebou 45 rokov kontinuálnej tvorivej práce, venovanej voľnej ateliérovej tvorbe a tvorbe do verejného priestoru, ktorá však na Slovensku, vďaka minimálnej spoločenskej objednávke, takmer vyhynula. Prezentoval sa na mnohých výstavách, hlavne autorských. Vždy vtedy, keď mal pripravený súbor nových diel, v ktorom spravidla na jednom tematickom pôdoryse riešil zhodný sochársky zámer. Jeho tvorba má v rodnom liste modelovanú a následne odlievanú plastiku, ale i neustále pokušenie skúšať a nachádzať nové tvorivé priestory.

Nebudeme si klamať, sochárska tvorba je veľmi nákladná, a tak sa každý snaží o to známe – vyťažiť z minima maximum. Tentokrát mu po jednej oprave ostali zvyšky polykarbonátu. Začal s ním pracovať, prispôsobil sa tomu, čo si materiál vyžadoval a nechal sa inšpirovať tým, čo mu ponúkal – priehľady, ľahkosť, vzdušnosť, plošnosť, možnosť vrstvenia a v priestore hru so svetlom a tieňom. Použil kombináciu s hliníkovým plechom, miestami ho dofarbil, inde dotvoril jemnými štruktúrami.

S výnimkou záverečnej nadživotnej figurálnej plastiky, ktorá má skorší dátum narodenia, ale dokončená bola predvčerom, priestorové objekty a práce na papieri vznikali v uplynulých mesiacoch. V situácii, ktorú sme všetci zažívali, v absurdnej normalite, v bublinách, s ohraničenou plochou pohybu a vzájomných kontaktov. A čakali sme… „kým sa vyčasí“

Z Martinových vecí oná realita, aj keď to nemal v úmysle, predsa len presvitá. Jedna línia diel je v osobnom i historickom kontexte zameraná na tému ruky, jej starú, stále platnú symbolike i nové významy – ruky, ktoré sme si nepodávali, navliekali do rukavíc a spolu s rúškom nás oberali o identitu, ruky, za ktoré sme sa schovávali. Ale na čo primárne myslel, je skutočnosť, že ruka a jej tvar sú auto/portrétnym znakom majiteľa a súborom informácií o jeho profesii i spôsobe života.

V niektorých dielach ruka funguje samostatne, v iných mierne hyperbolizovaná participuje i vo figurálnej polohe, kedy je portrétom v podobnom vnímaní aj samotné telo.

V závere výstavy sú štyri figúry – malá plastika „Krista na studenom kameni“, čakajúceho na rozsudok, v našich končinách ak vôbec, tak málo stvárňovaná téma a tri postavy, každá inej veľkosti, ktorých námet je dvojaký. Na jednej strane chýbajúca hlava anticipuje mentálny obraz človeka 21. storočia, ktorému vplyvom nastupujúcich autonómnych technológií hrozí strata vlastnej individuality. Na strane druhej predstavuje autoportrét sochára a je zrejme zrejmé o čom vypovedá. Myšlienkové prepojenie štyroch sôch otvára viacero voľných interpretácií, ale vodivou niťou je predvídavosť. Kristus vedel, aký rozsudok príde a my by sme mali vedieť, ako zodpovedne pristupovať k budúcnosti.

Súčasť tvorivého uvažovania Martina Lettricha predstavuje i svojský druh epigramu, teda krátka forma poézie, venovaná osobným a životným otázkam. I keď v mene primeraného vyjadrenia rád využíva aj znakovú a abstraktnú reč, je to práve slovom i špachtľou charakteristicky štylizovaná figúra, prestupujúca jeho tvorbou ako prirodzená komunikatívna platforma, na ktorej v priebehu času nechal pretnúť svoje témy a spôsoby ich priestorového stvárnenia.

                                                                                      Xénia Lettrichová