UT PICTURA POESIS
Skoro presne po 15 rokoch v Galérii Pálffy opäť predstavujú svoju aktuálnu tvorbu Vladislav Zabel, Jozef Srna ml. a Pavol Stručka, absolventi ateliéru maľby na VŠVU v Bratislave, ktorí do umeleckého života vstúpili medzi rokmi 2000 až 2005. Na výtvarnej scéne sú vnímaní s rešpektom, ako tí, ktorí cielene idú svojou cestou, nezávisle na tom, čo sa v maliarskom svete aktuálne považuje za aktuálne. Sú presvedčení, že maliarstvo je kráľovská disciplína, vyžadujúca si komplexnosť umeleckého prístupu, neustálu snahu o zlepšovanie vedomosti, zručnosti, o ovládnutie tajomstva a zvládnutie techniky. Súčasné plošné adorovanie umelecky povrchnej a remeselne problematickej maľby, dáva ich presvedčeniu až manifestačný charakter.
Svoju pozornosť nasmerovali k uznávaným klasickým hodnotám, k dôkladnému štúdiu maliarskeho umenia renesancie a baroka vo všetkých aspektoch – od námetu, techniky, svetla, kompozície až samozrejme po súhrnné stvárnenie. Získaným poznaním, inšpiráciami a podnetmi následne sýtia vlastnú tvorbu.
Názov výstavy UT PICTURA POESIS je renesančný výraz označujúci „majstrovstvo starých maliarov, ktorým nešlo len o realistické zachytenie výjavu, ale aj o vystihnutie a stvárnenie nálady, svetla, drámy nielen vizuálnej , ale aj psychologickej podstaty chvíle“. Súčasne predstavuje priestor, v ktorom sa pri tejto výstave tvorba autorov pretína, dokonca i fyzicky v jednom spoločnom diele a v panelovej obrazovej inštalácii.
To ale neznamená, že danú tému reflektujú rovnako a ani v širšom zmysle a na zhodnej názorovej platforme ich tvorivé cesty nie sú totožné či rovnobežné. Každý sa orientuje na to, čo mu je z dejín maliarstva blízke, príbehy situujú do rôznych období, venujú sa rozdielnym námetom a skutočnosť stvárňujú v relácii so svojím pocitovým svetom. Aj obsahovo – formálne rozkročenie medzi minulosťou a súčasným vnímaním maľby je individuálne.
Vladislav Zabel a niekde čiastočne a miestami veľmi podobne aj Pavol Stručka, sú tematicky, antickou mytológiou či biblickými motívmi, figurálnym stvárnením a celkovým nastavením, pomerne dôsledne ukotvení v minulosti. Je však podľa mňa zrejmé, že s obrazom a jeho vizuálnou stránkou paradoxne pracujú ako s významovou paralelou súčasnej výpovede, teda že jazykom stvárneného obdobia hovoria samozrejme o stále platných, ale aj o výsostne súčasných témach. Prípadne sa len „vytešujú“ ako Pavol Stručka v cherubínskych a živých portrétoch svojich detí.
Jozef Srna zobrazuje život v sociálnej rozmanitosti a rozporuplnosti a i keď sa pohybuje na širokej inšpiračnej a časovo rozmanitej škále, reflexia starých maliarskych majstrov a súčasná generačná punková optika presakujú spoločne v autentickej a svojím spôsobom drsnej poetike.
Autorský program Vladislava Zabela, Pavla Stručku a Jozefa Srnu je živý organizmus, má svoj vývoj a aj pri jasne formulovaných hodnotových a etických východiskách, väčšina charakteristík, prívlastkov, či priraďovanie k výtvarným smerovaniam má len dočasnú platnosť. Podobne ako maľba olejom, ktorá dovoľuje kedykoľvek vstupovať do obrazu – čo všetci traja bohato využívajú – dáva tvorbe otvorený, procesuálny charakter, nezriedka ukončený až zmenou vlastníka obrazu…
Xénia Lettrichová
