Sochárka Ivana Sláviková, vedúca Katedry sochárstva a priestorovej tvorby na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, výstavou Behind Me / Za mnou približuje tvorbu, ktorú autorka považuje za dopovedanú a uzavretú. Behind Me teda ponúka obzretie sa späť na spôsob jej sochárskeho a priestorového uvažovania a niektoré programové línie, zo skutočne širokého tvorivého záberu, ktoré v uplynulom desaťročí tvorili kostru jej autorskej ateliérovej tvorby.
Ivana je premýšľavá výtvarníčka, vnímajúca veci a javy komplexne a tak svoje diela celkom prirodzene obsahovo koncipuje vo významových súvislostiach a viacerých úrovniach – či už tematicky v celospoločenskej, prípadne národnej rovine alebo v osobnej, pocitovej, pamäťovej či časovej. Námety interpretuje v rovnakom duchu, nepriamo, prostredníctvom odkazov, symbolov a hlavne využívaním významovej sily paradoxu. Diela realizuje sama, paralelne v materiálovej i odhmotnenej podobe – podľa povahy témy. V materiálovej modeluje, odlieva, upravuje prípadne ďalej skladá fragmenty reálnych vecí, vyšíva, šije a tvaruje. V nemateriálnej linke pracuje so svetlom, tieňom a kresbou, ktorú vytvárajú. Je zručná, vynaliezavá a zaujímajú ju nové postupy a tak i preto jej inšpiračný aj interpretačný rozptyl je nezvyklo široký. Často prekvapuje témou a formou jej spracovania a pritom, na všetkom, čo spraví zanecháva poznateľný a charakteristický podpis. Čitateľný i na malých sériách digitálnych fotografií v úvode výstavy.
Predstavuje v nich dva príbehy – Corpus Christi, v ktorom autorka prijíma voskovú hostiu, vznikol na sochárskom sympóziu vo včelárskej oblasti v Maďarsku … a Bride – nevestu, kde presvietením motívu starej rodinnej fotografie vyšitom na sitku, znázornila tetovanie svetlom. Už sám tento postup má v sebe plno sviežich a nezvyklých faziet! V ňom opäť, teraz z iného uhľa prístupu použila paradox. Protikladom sprítomnila minulé a tieňom spodobnila trvanlivosť.
Vizuálne i pocitovo zjavný rozpor použila aj pri téme tradičnej krížikovej výšivky, kedysi v podobe mechanicky sa opakujúcich motívov, prítomnej v mnohých domácnostiach. Vzory plasticky „vyšila“ vyvŕtaním dier a miesto na textil ich umiestnila na oceľové platne. Princíp materiálovo, obsahovo i vizuálne variuje aj na vyradených dieloch karosérie otcovho favorita. Tentokrát na ich povrch aplikovala banálny „dečkový“ či záclonový vzor háčkovanej čipky ako symboly doby a výraz mužsko- ženskej hodnotovej kolízie.
Paradox zas v inej forme uplatnila aj v objektovej kompozícii Sladké sny – v posteli s plechovým matracom, vankúšom a perinou, kde to, čo má byť mäkké je tvrdé, vytvorené z tvarovaného plechu. Výstavu uzaviera objekt Svätopluk z programového radu Oltáre súčasnosti. Bronzový monument na bratislavskom hrade Ivana Sláviková stvárnila ako šitú, tvarovo poddajnú sochu z textilu, svojím spôsobom grotesku pripomínajúcu kontroverzný kontext jej realizácie s nevyhlásenou súťažou a morálnym profilom autora sochy.
Nadhľad, osobná skúsenosť, komentár zdôraznený paradoxom a podčiarknutý absurdnosťou, objavnosť a prvolezectvo v uchopení pojmov pri zotrvaní na remeselnej a sochárskej pôde, predstavujú v skratke body, ktoré formujú a zároveň definujú tvorbu sochárky a v súkromnom živote vášnivej potápačky Ivany Slávikovej … stačí zadať do vyhľadávača 
Xénia Lettrichová
