TRAJA V AUGUSTE
V Galérii Pálffy sa v auguste stretávajú Radostina Doganová, Roland Neupauer a Marko Vrzgula, tri maliarske osobnosti, ktoré spojil program Ateliéru maľby prof. Jána Bergera na VŠVU v Bratislave. Radostinu a Rolanda ako študentov a Marka neskôr aj v pozícii odborného asistenta. Radostina je rovnako aktívna na Slovensku – nedávno tu dokonca otvorila i výtvarnú galériu – ako i v rodnom Bulharsku. Roland je doma a veľmi činorodý v Krásnohorskom podhradí i v Rožňave, v slovensko-maďarskom kultúrnom prostredí, ktoré si rozširuje účasťou na početných sympóziách a Marko má vysunutý ateliér a aktivity na Liptovských Lúčkach a v Bratislave je kurátorom známej galérie Guba.
Aj keď sa každého tvorba rozvíja svojím smerom, inšpiračnú výživu čerpajú zo zhodných zdrojov. Predstavuje ju abstrakcia alebo výrazné smerovanie od reálnej formy k abstrahovanej, dôraz na farbu, jej náladu a hmotu, priestorové i plošné štruktúry, dynamika a priestor. Dôležitá je uvoľnenosť pred plátnom a odovzdanie sa precítenému toku či niekedy až živelnému spádu maľby, ktorý môže priplaviť inšpiratívne náhody a nové výrazové obzory. Ateliérová tvorba má u každého z nich viaceré polohy, odvíjajúce sa od aktuálneho tvorivého zaujatia. Polohy ku ktorým sa maliari opätovne, už vo vývojovo posunutej a v rozvinutej forme vracajú a rozpracovávajú ich v jednotlivých cykloch.
Maliarska tvorba Radostiny Doganovej je mnohotvárna a hlavne radostná a plná života. V jej prípade ozaj platí známe nomen omen. Na dnešnej výstave sa však rozhodla predstaviť pokojnejšiu líniu súborom kľudných a meditatívnych obrazov. Vytvorila ich počas prvej vlny pandémie, keď zrazu, tak ako pre mnohých aj pre ňu platil nepoznaný kľud, izolácia a limitovaný rádius pohybu. Pracovala s hmotou farby, sústredene modelujúc malé, cukrárensky tvarované priestorové štruktúry, rovnomerne rozprestreté po celej ploche obrazu. Ich formou a kontrastom medzi povrchom a vnútorným priestorom vytvorila v podstate trojdimenziálnu kompozíciu. Vysunula sa tak z vyložene maliarskej polohy smerom k objektovej. Niektoré jej diela sú monohromatické, iné koloristicky umiernené. Zámer reflektovať atmosféru mentálneho i fyzického stíšenia v lockdowne sa maliarke v experimentálnom súčte prostriedkov a výrazov podarilo ako vysedieť, tak i presvedčivo stvárniť.
Svet Rolanda Neupauera je pomerne nezávislý na vonkajších podmienkach, disponuje vlastnou dynamikou, ktorou udržiava tvorbu v obrátkach. Jeho maliarsky temperament príliš zväzuje práca podľa zadania alebo vopred pripraveného konceptu. Keď začne maľovať, nikdy nevie ako skončí. Patrí
k tým umelcom , ktorým sa pri tvorbe hlavou preháňa veľa problémov a tém, na ktoré má svoj, vnútorne aj pomerne hlasný a nie vždy súhlasný názor. V poslednom čase ho vyrušuje, ako sa v kreatívnej oblasti kvôli rozmáhajúcim sa digitálnym možnostiam vytráca potreba a schopnosť kresliť, ako čoraz väčší priestor zaberajú digitálne maliarske techniky. Reaguje postupmi, ktorými súčasne simuluje i spochybňuje počítačové praktiky a zároveň reflektuje neistotu človeka dnešnej doby.
Rolandove výtvarné rozmýšľanie a jeho imaginatívny priemet v dielach je však viacvrstvové – v pocitových, emocionálnych ako aj vedomých a racionálnych hladinách. Nasáva do seba kultúru naprieč históriou i krajinami, ekologickú a finančnú problematiku, komix, matrix, bitcoin, otázku dočasnosti, jednoducho všetko, čo ho zaujme. Kompozícia a vizuálny rozmer obrazov je založený na gestickej maľbe, kedy energiu námetu spontánne prepisuje na plátno, prekladá figuratívnymi polohami a prácou s páskou, ktorú používa dvojako. Prelepuje ňou maľbu alebo ju používa ako šablónu na pásy, ktorými s pomocou iluzívneho tieňa, vytvára novú rovinu výpovede. V kontraste popredia a pozadia inscenuje priestorové hry skutočnosti a fikcie, hry plné nepokoja.
Obsah diel Marka Vrzgulu vyrastá z formy a priamo s ňou súvisí. Niekedy sa pre vizuálnu podobnosť s tvarom, ktorá ho aktuálne zaujíma, inšpiruje i konkrétnym námetom alebo miestom, ako sú pulzary či hladiny. V obrazovej štruktúre pracuje s plošnými i sférickými prvkami, s definovanou plochou, v poslednom období hlavne so sústredenými kruhmi a špirálami, s ilúziou ich pohybu v priestore a reliéfneho vystúpenia do priestoru, s rytmom, repetíciou, mierkou a vzťahmi v kompozícii.
Jeho tvorba má blízko ku geometrickej abstrakcii, súčasne však je zrejmé, že do jej striktného a strohého rámca tak úplne nezapadá. Uvoľňuje sa svojou energiou a miestami sa dostáva skôr k brehom usporiadanej expresie a niekedy dokonca i úplne voľnej impresie. Súvisí to s maliarovou fascináciou médiom a hľadačskou “ farbokopeckou“ kinetikou. Vo svojej tvorbe rád experimentuje, skúma nové techniky, postupy, spôsoby miešania a nanášania farby, súvisiace s jej vizuálnymi i materiálnymi vlastnosťami, s hmotou a tvarovacími možnosťami. Postupy, ktoré Markovi Vrzgulovi, rovnako aj Radostine a Rolandovi, za odmenu odhaľujú neočakávane, ale primerane často, nové tvorivé územia.
Xénia Lettrichová
