Tvorbu prof. Miroslava Brooša a jej vývoj modeluje výdatná obrazotvornosť spolu s osobitým výtvarným jazykom a postojom otvorených dverí novým podnetom, tvorivým prístupom a rôznym, životom podsunutým výzvam. Tvaroslovie a vizualita jeho výrazovo pôvodných, domorodých sochárskych objektov, sa odvíja od mixu a synergie matérii, v hlavnej úlohe s textilom a papierom, prípadne podobne tvarovateľnými, väčšinou neurodzenými, zato vždy recyklovanými materiálmi.
V autorských projektoch posledného obdobia sa pohybuje plavmo medzi umeleckými disciplínami, najradšej na výtvarne panenskom území, na rozhraní textilu či mäkkých matérií, objektu, priestoru a konceptu a prináša nekonvenčné, premyslené a sugestívne obrazovo významové prepojenie.
Miroslav Brooš je komunikatívny a komunitne zmýšľajúci umelec, zaujímajúci sa o ľudí a ich životné príbehy. K rozhovorom i následnému stvárneniu témy pristupuje vždy naplno, s entuziazmom a ponorením sa do témy, odkrývajúc jej rôzne vrstvy, za ktorými sú ako vlastné, tak aj skúsenosti blízkeho okolia. Inšpiráciu a výtvarno-konceptuálny potenciál následne nachádza často v celej škále prekvapivých súvislostí, od tých s nádychom recesie, cez občianske a enviromentálne až po vážnejšie a ťažšie uchopiteľné námety.
Dnešná výstava s titulom „Mapovanie seba cez iných“ predstavuje paralelne na viacerých líniách Broošovu obľúbenú, participatívnu formu tvorby, kedy sa na projekte podieľajú svojim vstupom, názorom, fyzickým či materiálnym zásahom ďalší účastníci, civili aj „nevýtvarníci“ a vnášajú do diela autentické a ozaj súkromné obsahy. Spoločný spôsob tvorby ho baví a nachádza v nej zmysel, okrem iného i preto, že zrkadlí poznanie širšieho spoločenstva a cez to preosiate, prehlbuje aj svoje vlastné.
Kostru výstavy tvorí trochu nostalgicky ladený cyklus Prázdne hniezda, symbolicky venovaný miestam, ktoré osireli, ktoré niekto niekomu blízky predtým obýval, prípadne spomienke na určité spoločne prežité obdobie. Jednotlivé hniezda, rovnako ako prvky jeho ďalších cyklov, sú na prvý pohľad identické, respektíve sú si príbuzné, avšak vedomie, že každá jedna časť má včlenený svoj jedinečný a skutočný vnútorný svet osobným kúskom odevu toho, ku komu sa vzťahuje, im dáva váhu, otvára pamäť a individuálne asociácie. Ich repetíciou v kompozičnej skladbe priestorovej inštalácie Miro Brooš obsahovo vytvára spoločenstvo, myšlienkovo prepojenú komunitu. Poznanie súvislosti je dôležité, aby divák pochopil, čo chce sochár vyjadriť.
Podobný autorský vzorec modeloval cyklus Zavárané spomienky, ukladanie osobných vecí spojených s ich majiteľmi resp. prežitými udalosťami do zaváracích fliaš. Cyklus Zo zeme pracuje alebo pracoval s gestom obdarovania zabalenou hrsťou vlastnej zeme… Tvorba Miroslava Brooša je totiž svojou podstatou tekutá, jeho projekty sú živé, stále otvorené, mutujú a priebežne sa transformujú do príbuzných polôh. Ale tvorivý princíp a záujem o okolie zostáva.
Xénia Lettrichová
