Umenie každej doby prirodzene reflektuje témy silno rezonujúce v spoločnosti spôsobom a prostriedkami, ktoré súdobý autor považuje za esteticky i výpovedne autentické a adresné. Tieto obrazy sa rodili v čase, kedy občiansky akútnou témou už niekoľko desaťročí bol a stále je stav nášho životného prostredia. Ekologický prístup a ochranárske nastavenie predstavuje tematický substrát výstavy „GEO“ z maliarskej tvorby Lucie Horákovej.
U Lucii, ktorá pochádza z Popradu, študovala v maliarskom ateliéri Stanislava Balka na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici a v Španielsku na študijných pobytoch v Madride a Cuence, sa jedná v holistickom zmysle – z nadhľadu i v konkrétne zacielených aspektoch – o vzťah k našej planéte. Autorským programom upriamuje pozornosť na spojitosť ľudstva a Zeme, na chovanie ľudí k sebe navzájom a hlavne k prírode vo všetkých jej živých i neživých formách. Na súčasné odcudzenie a vzďaľovanie sa týchto dvoch svetov, ktorých prepojenie je ale pre človeka existenčne nevyhnutné a malo by byť vedome rešpektujúce a v maximálnej miere ochranné.
Rámcový námet vyjadruje pocitovo v bežných civilných výjavoch snímajúcich celú škálu ľudských aktivít až po púhe vnorenie sa do blahodarnej prírody. S porozumením a empatiou voči tomu, čo nám príroda a zvieratá ponúkajú a čo si s nami na druhej strane v súčasnosti zažívajú. S mierne apelatívnym rozmerom a vo všetkých obsahových i formálnych vrstvách svojej tvorby nabáda v trojuholníku týchto troch elementov k neustálemu etickému vyvažovaniu práva na život.
Negatívne dopady ľudských zásahov stvárňuje skôr ako upozornenie na to, čo všetko môžeme stratiť. A tak opakovane v rôznych vizuálnych variantoch a významových rovinách zobrazuje pozitívnu stranu mince, krásu prírody, spolupatričnosť, vzájomnú radosť, pohyb, slobodu, zvieratá.. a pritom nespúšťa zo zreteľa hlavnú myšlienku.. žiť a nechať žiť.
Luciin prístup je znakom vedomej proporcionality – hlboko precítenej výpovede, vyváženej racionálnym jadrom. Premieta sa aj v pracovných postupoch. Maliarka s rozvahou hľadá formu ako vyjadriť, čo má na mysli, aby obsahové posolstvo nebolo prvoplánové či mentorské a aby za ním bola cítiť osobná skúsenosť.
Na plátne ožíva obraz, často auto portrétny ústrednej figúry uprostred vzdušného priestoru či svetlom premodelovanej krajiny. Zdanlivo rýchly záznam bezprostrednej emócie, podaný spontánnymi ťahmi hrubšieho štetca ako momentka alebo zrkadlový obraz na vodnej hladine. V skutočnosti ide o starostlivo premyslené a pripravované kompozície na podklade fotografií. Zväčša nie jednej, ale viacerých skompilovaných záberov toho istého námetu, následne preneseného pomocou pripravenej mriežky na plátno olejovými farbami. Technikou, ktorá si vyžaduje čas, vytvára priestor na odstup a úvahu.
Lucia Horáková tému spravidla rozvíja v súboroch obrazov. Podľa jedného z nich Geo sa volá celá výstava a z textu, ktorý maliarka napísala k súboru Kde tečie Dunaj a Morava… si na záver dovolím ako ukážku jej uvažovania o danom námete odcitovať tri vety.
„Dunaj a Morava tvoria hranice medzi Slovenskom a Českom. Sú si podobné ako dva národy, žijú svoju históriu, ale v určitom okamihu splynú v čase a tečú ako jedna rieka.“ „Venujem sa téme figúr včlenených do krajiny. …. Krajina podmieňuje všetko, čomu ľudia čelia od svojho vzniku až po súčasnosť. Podmieňuje ich históriu, kultúru a zvyky.“
Xénia Lettrichová
