Si ty ja?
Na výstave Si ty ja? prezentuje Cynthia Gregorová štyri cykly z posledného obdobia svojej tvorby, ktoré sa odlišujú námetmi, formátmi, mierou farebnosti aj médiom, na ktoré ich zaznamenala. Napriek ich rôznorodosti majú spoločný výtvarný rukopis a to, že ide o výrazne osobné záznamy prežívania autorkiných intímnych pocitov a o úprimnú konfrontáciu tohto jej vnútra s vonkajším svetom.
V najstaršom zastúpenom cykle Je to len v hlave autorka prezentuje portréty, v ktorých prebieha dramatický boj myšlienok, pocitov a výpovedí v nej samej. Tie sa nedostávajú na povrch, pretože zostávajú uväznené v tenkej blanke obopínajúcej autorkin mentálny svet možno pevnejšie ako kosti lebky. Pulzujú, tlačia sa von, snažia sa predrať, ale tá membrána je síce pružná, no nepriepustná a všetko zostáva uzamknuté. Aj keď autorka väčšinou pracuje s autoportrétom, podobný vnútorný pretlak a zápas s neschopnosťou jednoznačne prejaviť svoje pocity navonok sa rozhodne netýka len jej samotnej.
Nasledujúci cyklus Štiepenie znamená posun nielen v námetovej rovine. Portréty sú odrazu vystriedané figúrami a zároveň sa v dielach z tejto série objavuje úplne nová dynamika. Niečo, čo udržiavalo konkrétny tvar pokope, sa pretrhlo a z jednej figúry sa zrazu stávajú dve, v niektorých prípadoch dokonca prichádza k rozštiepeniu na tri postavy.
Séria bola iniciovaná osobným zlomom v autorkinom živote. So silnou bolesťou z ukončeného milostného vzťahu sa vyrovnáva cyklicky opakovaným kreslením postáv, ktoré sú do seba zakliesnené v akomsi zúfalom súboji. Rokmi spolužitia zjednotené duše sa len s námahou od seba odlepujú. Miestami rozdvojená figúra zostáva stále spojená, proces oddelenia stále nie je ukončený a nie je jasné, či sa vlastne niekedy ukončí. Napriek tomu, že ide o veľmi ťažkú životnú situáciu, autorka ju neakcentuje teatrálnymi detailmi. Naopak, postavy nemajú črty tváre, sú vyzlečené z kože, podstatné je len gesto štiepenia. Ikonické, dramatické, nekompromisné.
Názov tretieho vystaveného cyklu – Bezpečné miesta – sa dá sa chápať s nadhľadom, až ironicky. Séria totiž zobrazuje organicky pôsobiace abstraktné objekty. Môže ísť o akési kukly, zámotky alebo krehké pancieriky. Možno sa z nich o chvíľu začnú vytláčať na povrch hlavy podobné tým z cyklu Je to len v hlave. Napriek tomu, že objekty majú kompaktný tvar, sú často posiate rôznymi nedokonalosťami, výstupkami, výrastkami, možno dokonca až ostňami. Naznačujú, že stav pokoja v obaľujúcej kukle je len iluzórny, dočasný, zdanlivo bezpečné miesto vzbudzuje dojem, že v ak aj je v ňom niečo ukryté, musí ho to tam vnútri tlačiť, omínať alebo svrbieť. Žiadna dynamika sa tento raz neodohráva: všetko je nehybné a možno to tak zostane na veky vekov.
Najnovším z Gregorovej cyklov je zatiaľ nepomenovaná séria drobných akvarelov. Pri porovnaní s predchádzajúcimi súbormi diel prichádza zmena: výrazne zmenšený formát, lyrickejší prístup, výrazné zapojenie farby. Autorka do výtvarnej podoby prepisuje jeden zo svojich doteraz neprezentovaných rysov – ponorenie sa do akejsi tichej meditatívnosti. Samu seba necháva prekvapovať výsledkami rozpíjania akvarelovej farby na papieri a vzápätí do farebnej plochy vpisuje epizodické výjavy. Ani tu sa však nevzdáva sebe vlastnej expresívnosti. Manifestuje ju tento raz špecifickou, neprirodzene signálnou farebnosťou.
Súbor miniatúr je ako jediný vytvorený čisto maliarskymi prostredkami. Predošlé série – aj keď by sa na prvý pohľad mohli považovať za tradičné maľby – vznikli kombinovanou autorskou technikou „prišpinenou“ kresebnými postupmi a grafickými princípmi. A práve s prelínaním jednotlivých techník narába Cynthia Gregorová rovnako živelne ako so zachytávaním vlastných pocitov. Používa ich slobodne, bez rešpektu k vytýčeným hraniciam, na vyjadrenie vecí, ktoré jednoducho potrebuje povedať. Vysloviť ich jazykom svojich diel a potom sa s návštevníkom výstavy pustiť do vzrušujúcej debaty bez slov.
V. Janček
