Ludmila Pohlová NOTICE
Absolventka ateliéru intermédií u prof. Antona Čierneho na VŠVU, vizuálna výtvarníčka Ludmila Pohlová, svojou rozsahom komornou výstavou nazvanou NOTICE otvára podobne ako mnohí súčasní, najmä mladí výtvarní umelci, otázky problematiky životného prostredia. Témy, ktoré sa svojou závažnosťou bytostne dotýkajú každého z nás, podáva v niekoľkých vrstvách z pohľadu svojich skúseností a momentov, ktoré zažíva a na ktoré chce upozorniť. Sústreďuje sa na odlúčenie a odklon človeka od prírody a naopak, jeho príklon k ilúzii a fiktívnej skutočnosti. Upriamuje pozornosť na zmeny k horšiemu v samotnej prírode a predkladá autorskú víziu jej možnej mutácie, respektíve adaptácie na nové pomery. K forme vyjadrenia námetov a ich materiálovej realizácie je otvorená. Flexibilne zapája tie spôsoby, ktoré v danom prípade považuje z rôznych aspektov, či už výtvarných – výpovedných alebo realizačných za najpríhodnejšie.
V diele s titulom Obľúbená nahrávka, v kombinácii pomerne realisticky poňatého figurálneho reliéfu a prednej projekcie, stvárnila „krehké, sadrové“ deti hrajúce sa vo virtuálnom potoku, ktorého videozáznam je z častého púšťania už dosť obohraný. V priestorovom objekte Skills zobrazila deti uprostred spálenej prírody zaujaté ideálnym svetom na obrazovke notebooku. Deti bravúrne ovládajúce elektroniku vykreslila v pomeroch, v ktorých už na mnohých miestach žijú a ak sa ľudstvo nespamätá, budú tak odkázané prežívať aj naši potomkovia i nasledujúce generácie. Apokalyptickú predstavu ešte podčiarkla významovou hrou so vzájomnými mierkami a kontrastom malého dieťaťa v rozľahlej pustatine bez života.
Ďalšou vrstvou, ktorou autorka rozvíja hlavnú tému spolu s reflexiou dobového pocitu úzkosti z toho, ako negatívne sa pomery na zemi vyvíjajú, je rýchlo sa rozpínajúca civilizácia na úkor prírody a s tým spojené rapídne vymieranie živočíšnych druhov i foriem vegetácie. Na jej vyjadrenie si zvolila námet symbolických hrobov rastlín, pre bližšiu a apelatívnejšiu informáciu rastlín dnes ešte celkom bežných (napríklad paradajky), ktorým ako náhrobky spravila detailne vypracované odliatky ich skutočnej podoby. Pripomína, že aj rastliny, o ktorých osud sa neobávame, zasahuje zhoršené životné prostredie.
Pomyselnú možnú formu odpovede na zhoršujúce sa okolnosti predstavuje v autorkinej čistej fikcii inštalácia svietiacich hríbov, ihličnan s očami či reakcia z neživej prírody – kameňov, ktoré sa na ochranu opuzdrujú kožušinou.
Ludmila Pohlová rozpráva svojským výtvarným jazykom, jej reč a práca s motívom sú priame, výtvarnú stránku podriaďuje výpovedi, ktorú formuluje čitateľne, bez inotajov, z pohľadu mladej matky a obavy z budúcnosti.
Xénia Lettrichová
