ŠTEFAN BELOHRADSKÝ (1930-2012) SOCHÁR MEDZI KRESBOU A MAĽBOU
Narodil sa v Preseľanoch (okr.Topoľčany), od siedmich rokov vyrastal v Trnave.
1948–1952 štúdium architektúry na SVŠT, 1954–1959 sochárstva na VŠVU v Bratislave.
1961–1969 pedagóg na SUPŠ. Od roku 1967 zakladajúci člen slovenskej sekcie Klubu konkretistov. 1970 trojmesačná stáž v Japonsku na EXPO ́70 v Osake, v československom pavilóne vytvoril zavesenú kinetickú plastiku – mobil. Účastník medzinárodných sochárskych sympózií kovovej plastiky Ostrava 1967 a Košice 1970.
Počas normalizácie v roku 1973 mu odstránili tri sochy z verejného priestoru: Humenné 1966, Ostrava 1967, Bratislava- Petržalka 1971. Zastúpený na medzinárodnej výstave Nové tendencie 4 v Záhrebe 1969. S Klubom konkretistov vystavoval v československých aj západoeurópskych krajinách ako Nemecko, Taliansko, Holandsko a s konkretistami opäť po roku 1997. Ďalšie kolektívne prezentácie v Českej republike, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Poľsku, Taliansku, Japonsku a Paríži. Prvú samostatnú výstavu usporiadala autorovi GJK v Trnave 1994. Do roku 2009 uskutočnil jedenásť autorských výstav. K nedožitým jubileám boli výstavy v GJK Sochár – konštruktér 2021, Sochár medzi kresbou a maľbou 2022 v Nitrianskej galérii.
Súčasná výstava je redukovanou verziou nitrianskeho projektu. Trojicu výstav
2022–2022–2023 koncepčne aj kurátorsky pripravila Ľuba Belohradská, rovnako aj monografiu – katalóg Sochár konštruktér v 2021.
Sochár postupne prešiel od realistikého zobrazenia trojrozmernej reality ku štúdiu archetypov arpovsko-brancusiovského razenia. 1964-1965 zakotvil v geometricko-racionálnom tvarosloví, čo aplikoval na keramické reliéfy a mramorové skulptúry. Vzápätí siahol na netradičné materiály a technológie – hliník, dural, antikoro, číre a farebné plexi, konštruovanie a montovanie komorných aj monumentálnych objektov. Od polovice 60. rokov využíval aj pohľadový liaty betón na veľkorozmerné exteriérové priestorové kompozície v minimalistickom tvarosloví. Zrkadlením rovnobežných horizontálnych
segmentov lesklej kovovej plochy dosahoval efekt optického pohybu – statický kinetizmus, čo vyústilo do tvorby pohyblivých plastík – mobilov. Po roku 1970 stratil možnosť zverejňovať výsledky komornej tvorby, diela do verejného priestoru sporadicky realizoval v odľahlých lokalitách. Situácia ho naprogramovala na alternatívne aktivity, keď technikou kresby pastelom si nanovo sprítomňoval vlastné sochy, ktoré konvertoval na plochu do dvojrozmerného média. Túto stratégiu sme nazvali “remake”. Experimentálne úsilie premietol aj do abstraktnej kresby prostredníctvom kyvadla, čím vznikli tzv. mechanokresby 1972–1974. V súčasnosti sa tieto výtvory označujú pojmom predpočítačová grafika. Na kresby pastelom a maľby akrylom sa ťažiskovo sústredil od polovice 70. rokov až po prvú dekádu milénia. Často využíval princíp série a variačné narábanie s identickým motívom, ktorý formátoval v rôznych mierach a vzťahoch.
Pohrúžil sa do zásobnice čistého geometrického novokonštruktivisticko-konkretistického výraziva a vytvoril si v ňom originálny autorský program a svoj vnútorný svet.
Ľuba Belohradská