Juraj Toman – Z obrazu do obrazu

Juraj Toman je otvorený rôznym postupom, jeho preferovanou technikou je olejomaľba, pri ktorej niekedy maľuje podľa fotografie, ale prekvapivo oveľa častejšie na živo a  na malých formátoch. Ako momentku, spontánne zaznamenáva snímku situácie, ktorá sa mu práve ponúka.

Nejedná sa však len o stvárnenie a sprostredkovanie skutočnosti. V obrazoch sa toho skrýva omnoho viac, než ako sa na prvý pohľad  javí. Diela majú svoj vnútorný príbeh, ktorý autor nepodáva priamo, ale pracuje s ním až literárnym spôsobom. Pohybuje sa v rôznych časových vrstvách i obsahových rovinách, prípadne kladie dve či viaceré paralelné skutočnosti vedľa seba  alebo ich včleňuje do jednej zdanlivej reality. Pointa, ktorou  realitu prekračuje sa skrýva v jemných náznakoch a tie treba dešifrovať. Jurajova tvorba je, ale ešte oveľa pestrejšia, pretože jeho imagináciu živia zvláštne spojenia rôzneho druhu. Rovnako ako sotva postihnuteľné, ale predsa významné posuny reality do ireality, ho baví aj zjavné až teatrálne absurdno. Skrátka mystifikuje.

V jeho hre s pravdou a ilúziou, so skrytou či priznanou identitou, prítomnosťou a následnou neprítomnosťou nositeľa deja sa mieša aj odozva surrealizmu a postmoderny, podporená fantazijnou literatúrou a vlastnou inklináciou k fabulovaniu. Reakciou na absurdno absurdným sa v širšom kontexte v obrazoch premieta  pocit z doby, v ktorej čím ďalej, tým viac vecí nedáva zmysel.

Všetko, čo som vymenovala sa samozrejme neodohráva naraz v jednom obraze, ale per partes v jednotlivých myšlienkovo i formálne naviazaných celkoch, ktoré sú na výstave inštalované spoločne v blokoch.  V súbore Z obrazu do obrazu sa skutočný obraz dostáva ako detail, pozadie alebo prostredie do iného obrazu alebo postava sa objaví v inej situácii. V inscenovaných Zátišiach, Blondýnoch a brunetoch a V Pravidelnom režime hrá hlavnú úlohu recesia a sebairónia.

V procese tvorby sa Juraj Toman podriaďuje spontánnej dynamike vývoja. Niekedy sa vracia k starším námetom, ktoré zrazu zapadajú do aktuálneho námetového rámca. Nakoniec, ako sa spätne ukazuje,  všetky obrazy na výstave vznikali a formujú sa v istej, skôr podvedomej ako plánovanej vzájomnej súvislosti – vlastne tvoria vetve jedného stromu…

Xénia Lettrichová