Igor Minárik – Kresbomaľby

Popredná osobnosť slovenskej maliarskej scény Igor Minárik, na budúci rok oslávi polstoročie svojej tvorivej dráhy. Hoci po celý čas v podstate drží jednu jasnú názorovú i výrazovú líniu, k tomu i formu a obrazový formát a jeho rukopis je charakteristický a rozpoznateľný, je jeho tvorba vo svojej súrodosti veľmi rozmanitá, prekvapivá a stále prekvapujúca. Jej základným a výlučným aspektom je čistá abstrakcia, od roku 1983 dokonca označovaná nie názvom, ale len dátumom vzniku. Igor na rozdiel od umelcov, ktorí svojím jednoznačným prístupom  predstavia obsah, náladu a posolstvo svojich diel, vlastné diela spája tak so slobodou prejavu ako i slobodou výkladu a divákovi prenecháva veľký priestor na vlastnú interpretáciu.

V jeho abstraktnom prejave môžu presvitať neverbálne, premaľované či prekreslené súkromné záznamy prežívania dní a ich odozvy v podvedomí. Nie je to však zámer. Čo sa ale mimovoľne premieta je autorova usporiadanosť, zmysel pre detail a holistický zmysel pre mierku. Komorná tvorba sa rodí v intimite komorných priestorov jeho ateliéru, na malom písacom stole s pekným výhľadom na Dunaj, v spoločnosti dobrej hudby. A predovšetkým z uspokojujúceho pocitu z napĺňania predstavy postupným budovaním obrazovej plochy,  miniatúrnymi zásahmi nulkovým štetcom a s lupou pred očami. Presná drobnokresba, na ktorej si dá záležať, je podmienená trpezlivosťou, mravčím prístupom a pokojnou rukou a do istej miery limitovaná i overeným formátom A2. Výnimku z pravidla potvrdzuje niekoľkými veľkorozmernými experimentami a hravými asamblážami, ktoré si už svojou podstatou – teda trojrozmernou kompozíciou vytvorenou z hotových predmetov a rôznych  materiálov, vyžadujú väčší a trojrozmerný priestor. Igor si pestuje aj plynulosť tvorivého procesu. Každú prácu končí započatím nového obrazu, obyčajne v istom formálnom a dynamickom kontraste k predchádzajúcemu.

Maliarsky jazyk Igora Minárika tým, že využíva abecedy rôznej  tvaroslovnej proveniencie, je košatou a mnohotvárnou entitou. Spoločenstvom asociatívnych tvarov, pripomínajúcich prvky mikroskopické i galaktické, geometrické aj biologické, prípadne pohyblivé či statické. Autor sa takému výkladu ani nebráni. V skutočnosti všetky tie prvky sú vlastne vnútorné vzorce a modely. V procese tvorby je pre neho prioritné nielen ich vzájomné pôsobenie a ovplyvňovanie v súhre, harmónii alebo kontraste, ale aj ich vlastná forma a farebná výbava. Neustále skúma tón a silu farby v sólo postavení i v susedstve s inou príbuznou alebo vzdialenou. Práve i v tomto hľadaní má svoj pôvod jeho subtílna koloristická mágia a filigránska hra s maľbou, v ktorej je každý detail rovnako dôležitý ako celok.

Časom si vytvoril široký a prepracovaný register abstraktných vzorov, textúr, priestorovo otvorených i uzavretých štruktúr a tvarovo prispôsobivých prvkov, ktoré ako jednotlivé ingrediencie zapája podľa chuti, zámeru i momentálneho popudu do kompozície. Často celý obraz tvorí kompaktná a jednoliata, prípadne zvlnená plošná štruktúra, niekedy  harmonická, inokedy výbušná alebo prekvapivá v neočakávaných až protirečivých spojeniach nesúrodých prvkov. Obrazy v obraze predstavujú ďalší frekventovaný koncept stvárnenia obrazovej plochy. Príbuznosť jednotlivých kompozičných variant  Igor v inštalácii zámerne zviditeľnil ich zoskupením, napriek tomu, že jednotlivé diela mohli vzniknúť i v rozmedzí desaťročí.

Tak ako Minárikov maliarsky svet pri svojej  nejednoznačnej  mnohoznačnosti a prítomnom  tajomne funguje na princípe vzťahu detailu a celku, tak by sa aj v rozprávaní o jeho tvorbe ako celku dalo ísť do mnohých ďalších detailov, ale nedáva to zmysel. Radšej tento príhovor o jeho  skvelom diele  ukončím bez irónie parafrázou na upútavku TV BBC

There is no other painter in the world like Igor Minárik.

Xénia Lettrichová